Čo brzdí horské strediská?

Život káže, treba sa postaviť čelom k nárastu problémov

Turista navštívi horské stredisko v zime len vtedy, ak sú tam vleky a spolu s nimi dobrá možnosť lyžovania. Základné podmienky pre návštevu teda vytvárajú prevádzkovatelia horských dopravných zariadení, ktorí sa tým dostávajú do prvej a tej najvyššej skupiny investorov, rozhodujúcich o rozvoji cestovného ruchu v stredisku. Vývoj vo svete napreduje ohromnými skokmi a zimné horské strediská sa menia na veľké lyžiarske parky. Nech je stav zimných športových stredísk na Slovensku v súčasnosti akýkoľvek, z hľadiska zachytenia dlhodobých vývojových trendov sme stihli ten správny vlak. Stalo sa tak ešte v šesťdesiatych rokoch, keď sa vo svete začala rozvíjať masová turistika. Je to hlavne zásluha Záujmového združenia majiteľov a prevádzkovateľov osobných lanoviek a lyžiarskych vlekov na Slovensku, neskôr premenovaného na Lavex. Založili ho ako historicky prvé združenie už v jeseni roku 1967. Odstupom času možno s istotou zdôrazniť, že

významnú úlohu

pri vzniku združenia zohralo personálne obsadenie sekretariátu vtedajšieho Výboru SNR pre cestovný ruch, na ktorom vtedy pracoval rad odborníkov z ekonomickej, legislatívnej a technickej oblasti. Možno práve toto odborné, vzájomne sa dopĺňajúce prostredie, bolo popri osobnom prístupe niektorých pracovníkov (treba spomenúť hlavne Ing. Ivana Sutórisa a Viktora Ježku) tým pravým časom na založenie združenia. Založeniu predchádzala dôkladná analýza vybavenia horských stredísk na Slovensku, ktorej výsledkom bola nie príliš lichotivá analýza: 11 osobných lanoviek a 38 lyžiarskych vlekov a žiadne mechanizmy na úpravu lyžiarskych svahov. Skupina nadšencov však bola rozhodnutá v slovenských horách uplatňovať rakúske skúsenosti. Nebolo to ľahké, pretože medzinárodnej súťaži stálo v ceste mnoho prekážok, okrem technického zaostávania i nedostatok kvalifikovaných pracovníkov a obmedzené devízové limity. Navyše, rakúske ministerstvo hospodárstva spravovalo osobitný fond, z ktorého financovalo rozvojové programy. Východiská na Slovensku sa čiastočne zlepšili po vytvorení Vládneho výboru pre cestovný ruch a po

zriadení fondu,

ktorého ročný rozpočet dosahoval 300-500 tisíc nedevalvovaných Kčs. Bol to významný zdroj, z ktorého plynuli finančné prostriedky na rozvoj slovenského cestovného ruchu tak rozhodujúcej zimnej horskej turistiky. Pod zrod združenia, bez účasti najlepšie profesionálne a technicky vybavenej Správy východnej dráhy ČSD, sa podpísalo 35 členov. Základným cieľom sa stalo prekonanie výrazného zaostávania technicko-prevádzkových parametrov horských dopravných zariadení. Vytvoril sa technický štáb na výkon kontroly požiadaviek bezpečnosti, ako i celý systém kvalifikácie obsluhy lanoviek a vlekov a zakúpením licencie Pomy sa riešil nedostatok voľných devízových zdrojov na nákup tejto technológie zo zahraničia. Správnou prácou s verejnosťou sa v zahraničí združenie dostalo k posledným informáciám v zavádzaní technológie a praktickým skúsenostiam kooperujúcich združení. Neskôr sa začalo angažovať aj v oblasti tvorby právnych predpisov. Počet členov rástol a Lavex získal

trvalé miesto,

ktoré nezmenil ani proces privatizácie. Ten mal v prvom rade vytvoriť podmienky na to, aby majitelia horských dopravných zariadení sa mohli stať najsilnejšími investormi v stredisku, no v mnohých prípadoch došlo k opačnému procesu, k rozdrobeniu majetku, pričom nie v každom prípade podnikateľským cieľom nových majiteľov bol rozvoj technickej základne. Na Slovensku sme stratili to, čo bolo najcennejšie - lyžovačku na Chopku. V minulosti bolo bežné, že ráno sa lyžovalo na juhu a na obed sa prechádzalo na sever, ktorý bol tvrdší a zľadovatený. Niekedy známy raj lyžiarov Chopok-Juh dnes prakticky neexistuje. Život prestal prúdiť aj na Martinských holiach, kde sa pre nevyjasnené majetkové vzťahy súdia dnes skupiny. Vo Vrátnej sedačková lanovka na Snilovské sedlo z roku 1949 by urgentne potrebovala rekonštrukciu. Obnovu či rozšírenie by potrebovali aj ďalšie horské strediská. Okrem nedostatku finančných zdrojov na uvedené rekonštrukcie sa otvorili aj niektoré legislatívne „diery“, ako aj doposiaľ neriešené vzťahy s ochranármi prírody. Veľa možností však nemáme. Ak chceme rozvíjať cestovný ruch a tým riešiť páliacu otázku nezamestnanosti, ako aj podmienky zvyšovania životnej úrovne obyvateľstva, mali by sme k rozvoju zimných stredísk pristupovať aspoň tak, ako v nedávnej minulosti: čelom k valiacim sa problémom.

Rudolfa Vallová