Nikým nechcený kontraband

Vlastníctvo nájdených zbraní zatiaľ nepotvrdili ani USA

Kto objednal, resp. nariadil dodávky zbraní? Patrí nájdený kontraband zabavený izraelskou políciou vo vodách Červeného mora skutočne vedeniu Palestínskej samosprávy? Ako by tieto zbrane v prípade použitia mohli zmeniť pomer síl medzi izraelskou a palestínskou stranou? Ohrozilo by ich použitie na Západnom brehu a v pásme Gazy izraelské obydlia? Zatiaľ nezodpovedané otázky zatienili aj snahou vyčerpaného amerického vyslanca A. Zinniho, ktorý v inkriminovanom čase vstupoval opäť do oblasti. Izrael prostredníctvom svojho premiéra okamžite prisúdil vinu palestínskemu vedeniu a osobitne prezidentovi palestínskej samosprávy J. Arafatovi. Bola to predsa jeho námorná flotila, jeho kapitán aj jeho členovia posádky. Je teda hlavným podozrivým bez dôvernejšieho alibi. Veď táto „loď teroru“, ako Šaron prekrstil štyritisíctonovú loď Karine A, ukrývala v tajných útrobách, resp. v 83 prepravkách s vodou odolnými puzdrami 211 protitankových mín, 735 ručných granátov a 62 rakiet typu Kaťuša (veľkosti 122 mm) s doletom 12 míľ. Pri hľadaní vinníka však ide o kvalitnejšiu detektívku.

Podozrivými sú Palestínčania, ktorí sa k nákladu nepriznávajú. Čo sa dalo aj čakať. Veď Izrael už v máji minulého roka zadržal libanonskú rybársku loď, ktorej náklad - 40 ton zbraní - vrátane rakiet typu zem-vzduch, bol určený pre Palestínčanov. Aj vtedy tento dar či objednávku odmietli.

Je tu však pár faktov, nad ktorými si lúskajú prsty aj samotní Izraelčania. Proti bleskovému usvedčeniu Palestínčanov hrá termín. Prečo by sa incident mal odohrať práve v čase, keď do regiónu vstupuje aj na žiadosť Palestínčanov sám Zinni, aby obe strany, najmä však Izraelčanov, prinútil implementovať Mitchellov plán. Palestínčania po tom všetkom majú stále podporu EÚ. Dokonca USA, aj keď o každom kroku Izraelčanov pri zadržaní lode vedeli a do inkriminovaného prístavu sa dostavili spolu s predstaviteľmi diplomatických zborov Nemecka a Austrálie a vojenských predstaviteľov Grécka a ČR, zatiaľ jasne odmietli reagovať na incident. Nemenovaný predstaviteľ americkej administratívy jasne uviedol, že je priskoré hádzať vinu na palestínske vedenie, pretože podľa USA bol náklad s najväčšou pravdepodobnosťou určený pre libanonské hnutie Hizballáh. Aj s tým však nemožno súhlasiť úplne a skôr sa prikloniť k izraelskej verzii. Keby mal o zbrane záujem naozaj Hizballáh, nechal by si ich bezpečne vyložiť už v prístave Bejrút a nešpacíroval by sa s nimi 500 kilometrov od izraelských brehov, nie? Kto si ich teda objednal?

Po druhé, z izraelských zdrojov sa zatiaľ vie, že Karine A zakúpila palestínska samospráva na svoje účely za 400-tisíc USD. Štyria z 13-člennej posádky vrátane kapitána vraj boli členmi palestínskej námornej flotily. Pred časom možno. Jeden z členov vedenia flotily však dnes tvrdí, že kapitán Omar Akawi odišiel už pred 18 mesiacmi na námornícky výcvik do Egypta a odvtedy o ňom nik nepočul, a teda ani neudržiaval žiadne kontakty. Detektívna zápletka ako vyšitá. Veď uvážte, Izraelčania tvrdia, že zbrane pochádzajú väčšinou z Iránu a že námorníci im prezradili, že muž s iránskym akcentom ich naloďoval na iránskom ostrove Keiš. Veci sa však majú inak. Loď precestovala dlhšiu trasu, ako len z iránskeho prístaviska do vôd Červeného mora, aby sa jednoducho dalo povedať, že jediným podporovateľom „Arafatovej ríše klamstiev“ na ceste ku globálnemu terorizmu (ako tvrdí A. Šaron) je Irán. Samotná izraelská armáda uvádza, že loď bola zakúpená v Libanone, no izraelský generál Harel priznáva, že existujú aj dôkazy jej zakúpenia v Bulharsku, asi pred štyrmi mesiacmi. Podľa neho sa loď plavila do Sudánu, kde na loď nastúpila úplne nová posádka, teda bez kontaktov s palestínskym vedením, teda tak, ako to dnes tvrdia predstavitelia palestínskej samosprávy. Avšak loď prešla následne do Jemenu, odtiaľ do Dubaja a až potom do iránskeho Keišu a vôd Červeného mora, kde ju už zadržala izraelská armáda.

Po tretie, pokiaľ ide o ohrozenie izraelskej bezpečnosti, náklad by stačil pre priľahlé osady a domáci odboj, nie však na vážnejšie ohrozenie štátu, ktorý podľa niektorých údajov vlastní aj jadrové zbrane a ročne pravidelne zvyšuje náklady na obranu. Arafatovi by táto cesta premeny intifády na ozbrojený palestínsky boj neprospela ani doma, ani na medzinárodnom poli. Na druhej strane, ak by sa dokázalo, že zbrane mali byť skutočne dodané na žiadosť Palestínčanov, dosť transparentne by to z ich strany porušilo dohody z Osla o počte a type zbraní, ktoré môže ich autonómia vlastniť. A Oslo je pre Palestínčanov stále alfou a omegou pre budúce usporiadanie v regióne.

Naša detektívka má teda viacerých podozrivých, resp. každý má rôzne alibi. Pravda, nie každé postačí na vylúčenie z okruhu vinníkov. O to napätejšie bude zistenie, kto je vlastne objednávateľom a kto dodávateľom inkriminovaného kontrabandu.

Slávka Blazseková