Nadčasy a podčasy

Komentuje Zuzana Krútka

Európskym trendom je skracovanie pracovného času pri zvyšovaní produktivity práce a udržiavaní odmeny za ňu na rovnakej úrovni. Práve voľný čas sa stáva (presnejšie povedané, by sa mal stať, ak sa dobre využije) hodnotou a zároveň indikátorom životnej úrovne. Po takomto modeli zatiaľ túžobne poškuľujeme, ale nezdá sa, že by sme k nemu cieľavedome a rozumne smerovali. Naopak, zvyšovanie produktivity je síce deklarované prakticky všetkými podnikateľskými subjektmi, dokonca aj úradmi verejnej správy, ale prax je zatiaľ tradičná. Závisí od prístupu šéfov, čo na svojich pracovníkoch hodnotia - samotný výkon alebo to, že sú kedykoľvek k dispozícii? Niekedy je však otázka produktivity v rozpore s dĺžkou času strávenou v zamestnaní, a to napriek tomu, že pre mnoho ľudí je práca koníčkom a radi a ochotne v nej trávia viac času, ako diktuje Zákonník práce. Workoholici často nepoznajú nič iné okrem práce, avšak ich výkony nie sú prebornícke. Tam, kde pracovné zaťaženie z rôznych dôvodov nie je rovnomerné, je zbytočné žiadať, aby ľudia prichádzali do práce na osem hodín denne. Lepšie je využiť iný európsky trend - maximálnu pružnosť v organizácii pracovného času i vo využívaní rôznych foriem práce. Nepohneme sa z miesta, kým táto republika ako celok neprejde na systém platenia ľudí za prácu, a nie za dochádzku do zamestnania. Zamestnávatelia by nemali svojich pracovníkov žiadať, aby chodili do práce v obdobiach, keď pre nich prácu objektívne nemajú a vyžadovať, aby v ročnom úhrne strávili na pracovisku viac času, ako je na vykonanie práce potrebné. Ten skutočný pracovný čas by však mali zužitkovať do poslednej sekundy. Lebo ak sa má stať voľný čas naozaj indikátorom životnej úrovne a hodnotou, na jeho dobré využitie si treba aj zarobiť a zaslúžiť si ho.