VŠETKO IDE HLADKO

„Všetkých desať krajín si zaslúžilo dnešné odporúčania na vstup do Európskej únie v roku 2004,“ rozplýval sa v stredu nad výnimočnosťou chvíle komisár EÚ pre rozšírenie Günter Verheugen. Pochvalne sa zmienil o tempe, v ktorom kandidáti plnia predvstupové kritériá, aj o absencii „problémov, ktoré by sa nedali vyriešiť do konca budúceho roka“. O pripravenosti samej únie urobiť historický krok komisár už hovoril menej. A načo by aj? Nesprávne zvolené slová dokážu pokaziť aj tú najslávnostnejšiu náladu.

Svetová tlač už toľko taktu neprejavila. „Úžasné úsilie, ktoré kandidátske krajiny vynaložili, aby sa prispôsobili často záhadným cestám a spôsobom Európskej únie, je v ostrom kontraste s neschopnosťou členských krajín a inštitúcií únie pripraviť sa na príchod nových členov,“ píše britský denník Financial Times a dodáva: „EÚ a jej členské štáty sústavne zlyhávajú a akosi nedokážu pochopiť historický význam pádu Berlínskeho múru pred 13 rokmi.“ Denník The Times je ešte kritickejší: „Rozširovanie ide hladko, ale iba mimo únie. Ak by sa hodnotili aj existujúci členovia únie, ukázali by sa obrovské medzery medzi rétorikou a skutkami a čím viac sa deň ťDŤ blíži, tým je to horšie dokonca aj s rétorikou.“

Slová skepsy znejú aj mimo britských ostrovov. „Toto manželstvo viac z rozumu než zo srdca zažije ťažké dni,“ píše La Libre Belgique. Proces rozšírenia noviny pritom neodmietajú, kritizujú len neochotu únie pristúpiť k zásadnejším reformám: „Pätnástka sa za ostatné roky totiž nedokázala dohodnúť a zreformovať medziiným poľnohospodársku politiku či pripraviť rozpočet na rozšírenie. Ako bude únia robiť dôležité rozhodnutia s 25 členmi?“

Únia má, pokiaľ ide o rozšírenie, dva druhy problémov: legislatívno-administratívne a finančné. Do prvej skupiny patrí povedzme írske referendum, proces ratifikácie prístupových zmlúv či prispôsobovanie sa európskych inštitúcií novým podmienkam. Nevýhodou tohto typu ťažkostí je, že Európska komisia a členské štáty majú často len obmedzené schopnosti ovplyvniť ich. Konkrétny príklad: írska vláda a Európska únia môžu zorganizovať rozsiahlu kampaň na podporu Zmluvy s Nice, no konečné rozhodnutie je len a len na obyvateľoch Írska. Na druhej strane takéto prekážky tohto typu môžu len spomaliť rozšírenie, nie však aj úplne ho podmínovať.

Omnoho viac výbušniny skrývajú v sebe finančné otázky. Nie všetci súčasní členovia sa riadia ľubozvučnými slovami predsedu Európskej komisie Romana Prodiho: „Náklady na rozšírenie budú neporovnateľne nižšie ako náklady v prípade nerozšírenia.“ Nevyriešené tak ostávajú príspevky nových členov do spoločného rozpočtu EÚ a prípadné kompenzačné platby, ktoré by ich zachránili od postavenia čistých prispievateľov. Nezhody panujú v otázke priamych platieb pre poľnohospodárov nových krajín, treba dohodnúť rozdelenie peňazí na podporu regiónov.

Reálne sa dá očakávať, že sa v stanovenom termíne nájde provizórne riešenie do roku 2006, ktoré nejako prehltnú tak noví, ako aj starí členovia. V skutočnosti pôjde len o odsúvanie jadra problému. V súčasnosti predstavujú priame agrosubvencie EÚ okolo 40 miliárd eur ročne. Noví členovia sa možno v prvých rokoch uspokoja s menšími priamymi platbami, no časom budú žiadať viac a viac. Pokiaľ nedôjde k reforme poľnohospodárskej politiky EÚ, agrovýdavky by sa mali nakoniec zvýšiť o ďalších 20 miliárd eur. Spomínaná reforma pritom postupuje veľmi pomaly a nevýrazne, keď ju blokuje najmä Paríž. Podobne sa dá očakávať, že pri súčasných pravidlách budú rásť výdavky z regionálnych a zo štrukturálnych fondov únie. Nastoľuje sa preto otázka, kto bude ochotný toto všetko zaplatiť. Najmä v situácii, keď ekonomicky najsilnejší členovia eurozóny otvorene priznávajú, že majú ťažkosti dosiahnuť vyrovnané rozpočty, ku ktorým ich zaväzuje tzv. Pakt stability. Môže sa preto stať, že rozhodujúca skúška rozšírenia nastane až v roku 2006.

Rastislav Boldocký