Menu na pohrebe kráľa Midasa

Odborníci presne dokážu určiť, čo sa jedlo a pilo pred takmer tritisíc rokmi. Hrdina gréckych bájí kráľ Midas dostal od boha vína Dionýza schopnosť premieňať veci na zlato a boh Apolón mu zase vyťahal uši do oslej dĺžky. Na tejto bájke predsa len niečo je. Potvrdili to vykopávky tureckého mesta Gordion, ku ktorému sa napríklad viaže aj povesť o slávnom gordickom uzle. Podľa starogréckej bájky splnili bohovia kráľovi Midasovi želanie, aby sa pod jeho dotykom všetko menilo na zlato. Pokiaľ uveríme tomuto mýtu, potom sa Midas veľmi skoro presvedčil o tragike tohto svojho želania. Hrozila mu smrť hladom a smädom, pretože sa mu v ústach menilo na zlato i každý hlt či dúšok. Báje o zlatom Midasovom dotyku prežili do dnešných dní ako memento „zlatého prekliatia“. Možno budeme brať toto varovanie oveľa vážnejšie, keď sa dozvieme, že hlavný hrdina tohto príbehu skutočne žil. Podľa povesti bol Midas synom kráľa Gordia a bohyne Kybely a vládol Frýgii, ktorá sa nachádzala na území dnešného Turecka. O božskom pôvode Midasovej matky majú však odborníci vážne pochybnosti. Kráľovské rody na celom svete si prepašovávali do rodokmeňov božstva, aby dodali lesk sebe i svojim predkom. Inak však môžeme Midasove osobné údaje, tak ako o nich hovoria dobové dokumenty, považovať za celkom hodnoverné.

Už v 19. storočí vedci našli nápis asýrskeho kráľa Sargona II. z rokov 715 až 717 pred naším letopočtom, v ktorom je spomínaný kráľ Midas z frýžskeho mesta Goridon. Vedci priniesli ďalší dôkaz - pri vykopávkach boli objavené i mince s Midasovým menom. Nemôže byť pochybnosti o tom, že Midas je historická postava a že to bol skutočne veľmi bohatý muž. Práve v jeho bohatstve musíme hľadať korene povesti o „zlatom Midasovom dotyku“. Už pred 2700 rokmi sa ľudia pri pohľade na majetnejších spoluobčanov spytovali, kde na to tí ľudia berú. V tomto smere sme sa za uplynulé tisícročia príliš nezmenili. Rozdiel je azda iba v tom, že dnes už zbohatlíci nikoho neinšpirujú na vytvorenie takých pekných bájí.

Zdá sa, že pravdivé jadro mala i druhá povesť o kráľovi Midasovi. Po tom, čo sa vyliečil kúpaním v rieke Paktólos z prekliatia „zlatého dotyku“, kritizoval Midas výsledky muzikantskej súťaže medzi božským hudobníkom Apolónom a bohom pastierov Panom. Rozhneval pritom Apolóna natoľko, že mu boh vyťahal uši, až ich mal dlhé ako osol. Midasove dlhé uši sa tak stali naveky symbolom hlúposti. Historici však tvrdia, že skutočný kráľ Midas nosil na hlave ako znak moci namiesto koruny zvláštny čepiec z kože osla i s ušami.

Vedcom sa už v roku 1957 podarilo odhaliť aj miesto posledného Midasovho odpočinku. Je ním pravdepodobne tzv. Midasova mohyla v bývalom frýžskom sídelnom meste Gordion. Vďaka vedeckému výskumu hrobky si môžeme urobiť predstavu aj o pohrebnej hostine, ktorú usporiadali Midasovi dvorania po jeho smrti. Pozostatky vo vnútri mohyly dokazujú, že kráľa pochovali naozaj dôstojne. Hrobka bola vydláždená najjemnejšími kobercami, na ktorých ležalo telo panovníka. Vedcov však doslova omráčil neznesiteľný pach, ktorý sa z hrobky valil. Jeho zdrojom boli odpadky z pohrebnej hostiny. Dvorania hodovali priamo pri tele mŕtveho kráľa a použitý riad s nedojedenými zvyškami hádzali okolo rakvy.

Až v roku 1999 sa vedci rozhodli zrekonštruovať jedálny lístok z kráľovského pohrebu na základe chemickej analýzy zvyškov. Najčastejšie nachádzali zmes mastných kyselín typických pre baraní loj. Práve tieto kyseliny boli príčinou zápachu. Hlavným chodom hostiny bolo baranie mäso opekané na ražni. Hodovníci si ho bohato korenili rôznymi bylinami. Obyvatelia Frýgie boli známi aj záľubou v alkoholických nápojoch. Bez poriadnej pitky sa neobišiel ani pohreb rozprávkovo bohatého Midasa. Poháre a džbány nahádzané na podlahe hrobky dávajú spolu najimpozantnejšiu zbierku, aká sa nám z doby železnej zachovala. Vedci našli na stenách pohárov organické kyseliny typické pre šťavu z vinných hrozien, soli z pivných kalov a niektoré komponenty včelieho vosku. Usudzujú z toho, že sa Midasovi pozostalí nad kráľovou mŕtvolou poriadne potužili vínom, pivom i medovinou. Nie je bez zaujímavosti, že sa Midasova pohrebná hostina veľmi podobá bujarým hostinám homérskych hrdinov. Vedci z toho usudzujú, že obyvatelia Frýgie mali pôvodne domovské práva nielen v Malej Ázii, ale na Balkáne, možno priamo na území Grécka. Aj toto všetko možno pomocou vedy vyčítať z tých krásnych dávnovekých bájí.

(kab)