Trápnosti anglické i naše

Úvahy Stely Geregayovej

Vraj sme rasisti. Vyplýva to z reakcií britskej tlače a niektorých funkcionárov i hráčov anglickej reprezentácie. Naši fanúšikovia a obyvatelia Bratislavy sa vraj voči ich futbalovým chuligánom nesprávali korektne tým, že poriadkové sily im nedovolili likvidovať hnuteľný i nehnuteľný majetok mesta, štadióna či súkromné majetky našich občanov. Údajne naši priaznivci priamo na štadióne bučali, keď sa lopty dotkli ich dvaja hráči čiernej pleti. Či to tak bolo naozaj, ťažko dokázať, lebo naši fanúšikovia hučali vždy, keď sa Angličania (i Slováci) dotkli lopty a s radosťou si zahučali, keď sa zástupcom Albionu nedarilo (čo je škodoradosť, nie rasizmus), ale aj keď predviedli peknú akciu (zlomyseľnosť). Avšak tú vedeli na rozdiel od anglických priaznivcov oceniť aj potleskom. Lenže Anglicko je podstatne väčšia krajina a v lobizme silnejšia ako naše Slovensko. A možno i preto sa činovníci futbalového zväzu znížili k tomu, aby sa ospravedlnili za diskutabilné rasistické prejavy namiesto toho, aby poukázali na to, čo naši ľudia museli podstúpiť návštevou ich občanov - fanúšikov najrôznejšej kategórie.

Vnútorný hlas mi navráva, prečo nežiadať ospravedlnenie od slovenskej i anglickej futbalovej federácie a ich reprezentácií, keďže ich športovým duelom boli porušené moje ľudské práva. Predsa som bola vyzvaná aj starostom mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, aby som sa v záujme vlastnej bezpečnosti nezdržiavala v uliciach a v centre mesta pred, počas i po futbalovom zápase Slovensko - Anglicko. Čo sa mne a ostatným spoluobčanom v Starom Meste veľmi ťažko realizovalo. Rozhodne som nebola nadšená ani obmedzovaním pohybu v ostatných častiach hlavného mesta Bratislavy. Z rovnakého dôvodu boli uzavreté, mestská hromadná doprava bola prerušená, alebo presmerovaná. Moje ľudské práva boli porušené i tým, že som slobodne nemohla nakupovať pre mimoriadne opatrenia a zákazy v obchodnej sieti, využívať bez obmedzenia ponuky reštauračných zariadení. O diskriminácii podnikateľov v tomto sektore ani nehovorím. Za diskrimináciu považujem i to, že som svoje auto musela v záujme ochrany mojich investícii zaparkovať niekoľko kilometrov od svojho bydliska. Neustály atak hlučného a vulgárneho davu fanúšikov v nočných hodinách vyvolával vo mne strach a radšej som sa zabarikádovala vo vlastnom byte. V záujme vlastnej bezpečnosti som radšej vynechala v piatok i v sobotu návštevu kultúrnych podujatí. Neodvážila som sa cestovať lietadlom, vlakom, autobusom, ktorý by eventuálne mohol viesť návštevníkov z Anglicka na či zo zápasu. Hoci naša koruna nie je tak silnou ako libra, ale rozhadzovanie našich bankoviek po uliciach potomkami Robina Hooda je predsa len čosi viac ako to hučanie na štadióne, ktoré nie je však nijakou novinkou na našich futbalových, hokejových a iných štadiónoch. Mám rada futbal, najmä ak ho hrajú špičkoví hráči. Som ochotná investovať do nákupu drahej vstupenky a podriadiť sa pravidlám počas zápasu. No nesúhlasim, aby pre zábavu, aj keď tridsaťtisíc fanúšikov, trpel zvyšok národa a bol ponižovaný a šikanovaný, a to priamo aktérmi zápasu ( viď. výroky hráčov a činy časti fanúšikov z oboch strán), ale aj funkcionármi daného športu tým, že jedna strana osočuje a druhá sa proti tomu nebráni. Ide tu o diskrimináciu väčšiny na úkor ukojenia vášní menšiny. A o tom šport a ani futbal nie je.