Kto je vinný? ECB či vlády?

Hospodársky rast krajín eurozóny je chabý, ba priam mizivý, na čele najväčších ekonomík tejto politicko-ekonomickej únie stoja vlády, ktoré nedokážu (alebo nemajú snahu) udržať rozpočtové deficity v dohodnutých medziach a Európska centrálna banka už takmer rok odmieta znížiť kľúčové úrokové sadzby. V takejto situácii, samozrejme, dochádza k ostrým konfliktom medzi jednotlivými stranami. Francúzski vládni predstavitelia, rovnako ako aj nemeckí politici spochybňujú pravidlá Paktu stability a rastu, pretože podľa nich, v čase, keď ekonomika stagnuje, si nemôže žiadna vláda dovoliť ešte viac obmedziť svoje výdavky. „Nemôžeme si dovoliť znížiť rozpočtový deficit v týchto ťažkých časoch. Na druhej strane táto možnosť tu bola nedávno, keď ekonomika rástla, avšak Jospénova vláda tak neurobila,“ tvrdí Jacques Barrot, najbližší poradca premiéra Jeana-Pierra Raffarina a parlamentný šéf vládnucej strany UMP.

Francúzsko aj Nemecko si už od Európskej komisie „vybojovali“ odklad na splnenie prísnych podmienok Paktu stability a rastu. Vyrovnané rozpočty budú musieť vykázať až v roku 2006 (namiesto pôvodného 2004). Napriek tejto skutočnosti však obe krajiny deklarujú svoje odhodlanie dodržovať zmienený pakt. Francúzky minister financií Francis Mer dokonca pakt označil za „bibliu“ ekonomickej politiky. Medzi odborníkmi však

prevláda skepsa,

či nové vlády v týchto dvoch krajinách budú vôbec schopné dodržať posunutý termín. Najmä Nemecko, kde je pri moci ľavicová vláda. Nemecko dnes viac ako inokedy potrebuje presadiť rozsiahle štrukturálne reformy, najmä v oblasti zamestnanosti a sociálneho zabezpečenia. Namiesto radikálneho riešenia však vláda ponúka len zvýšenie daní, aby tak mohla prefinancovať svoje vysoké výdavky. Veľmi nešťastný je napríklad plán rozšíriť „daň zo špekulácií“ na všetky obchody s cennými papiermi (doteraz súkromní investori platili daň len v prípade, že predávali cenné papiere, ktoré mali v držbe menej ako jeden rok). Takéto riešenie je však spiatočnícke, najmä keď zoberieme do úvahy stagnujúci ekonomický rast. A práve ten nemeckí politici v týchto dňoch veľmi často skloňujú, ale nie však v spojitosti s reformami, ale s kritikou ECB. Podľa nich (a tiež podľa francúzskych vládnych politikov) totiž práve centrálna banka môže za to, že ekonomika Európy je v takom žalostnom rozpoložení. Predstaviteľom ECB vyčítajú, že udržovaním kľúčových úrokových sadzieb na nezmenenej úrovni (od novembra 2001 na 3,25 %) podkopávajú ekonomiku eurozóny.

ECB však na svoju obranu vydala vyhlásenie, v ktorom tvrdí, že „akékoľvek monetárne či fiškálne stimuly by mali pri súčasných podmienkach v eurozóne

len mizivý efekt,

a okrem toho úrokové sadzby sú už aj tak na veľmi nízkej úrovni“. Jej predstavitelia upozornili, že je veľkým omylom, ba priam nebezpečnou ilúziou domnievať sa, že monetárna politika je všemohúcim nástrojom, a že by mohla vytvárať hospodársky rast či pracovné miesta. To je predsa úlohou súkromného sektora.

Ivana Sedliaková