NA CESTE DO ÚNIE

Zdá sa, že slovenskému vstupu do Európskej únie holandské tulipány celkom nekvitnú. Ba čo viac, ak sa aj írsky otáznik po očakávanom referende definitívne vynorí z ostrovnej hmly ako súhlasná bodka, ani tak nemusíme mať na európskom ťahu zelenú. Na ceste do únie si môžeme čelo naraziť na novodobom „berlínskom múre“. Práve z Berlína totiž stále naliehavejšie prenikajú obavy z toho, dokedy (a za akú cenu), obrazne povedané, osvedčené bavoráky dokážu ťahať zo závozu rozpadnuté trabanty. Ani západonemecké hospodárstvo nie je všemocné a má svoje kapacity. Náklady na vyrovnávanie východnej a západnej ekonomiky idú do miliárd mariek. Ak by si Mníchovčan počas osláv piva preto mal dať namiesto troch pív iba dve, s triezvou hlavou si musí položiť otázku, aký osoh má preňho rozširovanie EÚ o ďalšie „trabanty“? Okrem lacných rezňov nám asi ťažko príde rýchlo na um niečo, čo by Nemec nemal doma a v čom by bol vyslovene odkázaný na slovenskú (poľskú alebo lotyšskú) produkciu. Napriek tomu, že SR je členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), v porovnávaní ekonomickej výkonnosti, konkurenčnej schopnosti a podobne sme v hodnoteniach World Economic Forum (WEF) na podstatne nižších priečkach, akým je počet členov OECD. Zvyšovať konkurenčnú schopnosť slovenských podnikov v oblasti vývozu tovaru je stále náročnejšie (investične, dovozne, finančne, energeticky, surovinovo). Vo svete existujú rebríčky konkurenčnej schopnosti. Najznámejšie sú zo strany World Economic Forum v Ženeve a International Institute for Management Development v Lausanne. V prvom prípade chápu konkurenčnú schopnosť ako schopnosť hospodárskeho rastu, druhí ako

schopnosť obstáť

pri konfrontácii na trhu v danom období. Slovensko sa pri hodnotení vlaňajšieho rastu konkurencieschopnosti muselo uspokojiť so 40. miestom nasledované Poľskom. Predbehli nás Maďarsko, Slovinsko aj Česko, ktoré sa umiestnilo na 37. mieste. V hodnotení indexu bežnej konkurencieschopnosti SR skončila na 39. mieste. Oba indexy sú súčasťou minuloročnej správy o globálnej konkurencieschopnosti (WEF a Harvard University). Index rastovej konkurencieschopnosti hodnotí súhrn podmienok vytvorených na ekonomický rast danej krajiny v najbližších piatich rokoch. Index bežnej konkurencieschopnosti sleduje efektívnosť využitia súčasných kapacít v hospodárstve. Súčasťou indexu rastovej konkurencieschopnosti je technologický index (SR na 29. mieste), index verejných inštitúcií (SR na 38. mieste) a index makroekonomického prostredia (SR je na 64. mieste). V prípade indexu bežnej konkurencieschopnosti sa čiastkovo hodnotili

aktivity a stratégia

firiem (SR je na 57. mieste) a kvalita podnikateľského prostredia (SR patrí 36. miesto). Hodnotených bolo 75 krajín a umiestnenie SR ukazuje, že aj napriek prijatiu do OECD medzi 30 najbohatších krajín máme v tejto oblasti čo doháňať. Platí to najmä pre firemnú sféru. Mimochodom, podľa vyjadrení niektorých holandských predstaviteľov práve Slovensko a Poľsko majú mať najmenšie šance na vstup do EÚ. Všeobecne je makroekonomika tranzitívnych krajín hodnotená lepšie, ich firemná sféra má však o 30 až 40 % horšie známky. Došlo k poklesu v konkurencieschopnosti aj napriek tomu, že SR bol udelený vyšší rating (SP A-, Moody´s Bal, FITCH BB+). Z hľadiska rizika britský magazín Euromoney zostavil vlani rebríček krajín podľa veľkosti investičného rizika. V marci 2001 sa SR umiestnila na 53. mieste, v septembri 2001 na 58. mieste (ČR si udržala 41. pozíciu, Maďarsko 35., Poľsko 48., Estónsko 49.). O konkurencieschopnosti nepriamo hovorí aj tzv. indikátor ekonomického sentimentu podľa Štatistického úradu SR, ktorý v novembri 2001 dosiahol najnižšiu hodnotu od mája 2000 (dostal sa do záporných čísel). Index vyjadruje očakávania výrobcov, obchodníkov, spotrebiteľov. Obraz

indikátora dôvery

v priemysle ovplyvnili negatívne očakávania podnikov o zahraničnom dopyte. Veľká časť firiem ani po zmene vlastníctva nebola schopná adaptovať sa na nové podmienky. Štúdie pracovníkov SAV ukazujú, že prudko poklesli ukazovatele rentability nákladov, čistej produkcie i rentabilita výnosov, tvorba fixného kapitálu. Konštatovali tiež, že nerovnováha medzi domácim finálnym dopytom a domácou ponukou má nielen kvantitatívny, ale aj štruktúrny rozmer. V dopyte prevažujú finálne výrobky, v ponuke nízko spracované výrobky a medziprodukty. Štruktúra a kvalita výroby nie je schopná uspokojiť ani domáci dopyt (preto stúpa dopyt po dovoze tovaru zo zahraničia). Až na

pozitívne svetielka

vychádzajúce z garáží Volkswagenu či Siemensu, ani vstup zahraničných investorov nemal zatiaľ podstatný vplyv na štruktúrnu adaptáciu, modernizáciu a reštrukturalizáciu slovenskej ekonomiky. Spomínané javy dokumentujú, že v ekonomike SR došlo v predchádzajúcom období k zmene štruktúry vnútorného dopytu, ale nie k zmene štruktúry ponuky. Aj to je jeden z dôvodov vysokého deficitu obchodnej bilancie. Od vstupu do EÚ očakávame aj to, že práve zmenený vnútorný dopyt budú pokrývať v ešte vyššej miere subjekty z vyspelých štátov EÚ. Nateraz je však, zdá sa, stále aktuálnejšia tiež otázka, či v únii, ktorá kríva na bolesti z recesie, je vôbec dopyt po stredoeurópskych krajinách, Slovensko nevynímajúc. A ak už nebudeme mať ani čo ponúknuť na predaj, bude problém ešte zauzlenejší.

Tibor Bucha