Bolestivé miestne poplatky

Prostriedky sa majú vrátiť tam, kde ich vybrali

Ťažko sa zháňajú zdroje financovania a vari najťažšie vtedy, ak ide o relatívne menej produktívne oblasti ekonomiky. K nim možno zaradiť aj cestovný ruch, ktorého prísľuby budúcich prínosov do nášho hospodárstva sú stále našou fatamorgánou. Na to, aby ňou nebola, je potrebný pragmatickejší prístup k cestovnému ruchu ako celku a účinné hľadanie spôsobov ako rozvoj cestovného ruchu podporiť a neklásť rozvoju jeho potenciálu zbytočné prekážky. Jedným z pragmatických prístupov mala byť aj novelizácia zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení zákona č. 463/2002 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra. Medzi iným riešila aj poplatky za pobyt v kúpeľnom mieste alebo mieste sústredeného cestovného ruchu a obciam a mestám (samosprávnym orgánom prvého stupňa) vytvorila možnosť rozhodnúť sa, či budú na svojom území požadovať od turistov platenie osobitných poplatkov alebo nie. Na miestach so živým cestovným ruchom sú poplatky pre samosprávu dôležitým zdrojom príjmov. Veď len v minulom roku na Slovensku ubytovacie zariadenia vykázali niečo vyše 11,3 milióna prenocovaní. Ak predpokladáme, že aspoň 60 % z tohto počtu bolo v miestach sústredeného cestovného ruchu, pri maximálnej sadzbe poplatku stanovenom v zákone

celkový príjem

samosprávy by mohol dosiahnuť 102 mil. Sk. Ak by samospráva takto získané prostriedky vložila spätne do rozvoja cestovného ruchu, v zmysle návrhu zákona o zakladaní a financovaní združení cestovného ruchu, štát by mohol prispieť ku každej korune svojou korunou zo štátneho rozpočtu. Príjem z poplatku za kúpeľný a rekreačný pobyt nie je jediným príjmom samosprávy z cestovného ruchu. V dôsledku jej novelizácie sa stal v podnikateľskej obci často diskutovanou otázkou. V čase jeho prijímania proti jeho obsahu verejne vystúpil Slovenský zväz kúpeľov a žriediel, neskôr aj členovia Zväzu hotelov a reštaurácií SR, ako aj ďalší podnikatelia v oblasti poskytovania služieb prechodného ubytovania. Zmeny, ktoré novelizácia so sebou priniesla, v praxi uplatňuje nakoniec predsa

len podnikateľ,

ktorý musí navyše hosťa presvedčiť o správnosti a účelu inkasa miestneho poplatku. Ing. Elena Sulírová, riaditeľka Kúpeľov Nový Smokovec hovorí, že kúpeľný poplatok by mal byť adresne využívaný na zveľaďovanie kúpeľného mesta. Sú členom Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry (ZCR VT), ktorý podľa nej je platformou na zjednotenie záujmov samosprávy a podnikateľov a vytvára priestor na diskusiu podnikateľov s mestom. Z ankety Hd medzi podnikateľmi vo Vysokých Tatrách vyplýva, že sú za vyberanie kúpeľného poplatku, ale nejednotnosť platenia nepovažujú za spravodlivé. Mesto Vysoké Tatry vo svojom výmere totiž zvýhodňuje niektoré mestské časti (tatranské obce). Navyše turisti neplatia rovnako - neplatičmi sú účastníci rekondičných pobytov poskytovaných v zmysle Zákonníka práce. Najneprijateľnejšia novelizácia sa vzťahuje na zmenu počtu dní, za ktorý turista má poplatok platiť. Pôvodne sa platba vzťahovala na prenocovanie, v súčasnosti sa vzťahuje na

kalendárny deň,

čo mnohí považujú za nespravodlivé. Ing. Bibiána Dzurillová, generálna tajomníčka ZCR VT na margo veci poznamenala, či tvorca zákona myslel aj na negatívny dosah zmien. Združenie je s Vysokými Tatrami v rokovaní, ale samospráva ťažko môže zmeniť platnosť zákona. Proti dĺžke vyberania poplatku namieta aj Ing. Zlatica Verešpejová, manažérka marketingu Ski Jasná. Spoločnosť vlastní 680 stálych lôžok a 181 prísteliek a horské dopravné zariadenia s kapacitou 11 800 osôb/hod. V Demänovskej Doline je najväčším „vyberačom poplatku“, teda podnikom s najväčším počtom potenciálnych sťažovateľov z radov turistov. Obec Demänovská Dolina vo svojom cenovom výmere stanovila poplatok pre domácich vo výške 10 Sk a pre zahraničných turistov 15 Sk. Tento diskriminačný poplatok je ďalším faktorom vedúcim k vzniku možných sťažností, v tomto prípade zo strany zahraničných návštevníkov. „Kúpeľné poplatky“ sa rozhodli vyberať aj ďalšie obce a mestá, medzi nimi aj Bratislava. V ich vyberaní je zaiste veľký zmysel, otázkou je, či štátna legislatíva v tomto nezväzuje samospráve ruky viac ako potrebuje.

Rudolfa Vallová