Írskom sa prekážky nekončia

Nebezpečné odsúvania sporných bodov do budúcnosti

Druhé írske „nie“ sa nekonalo, rozšírenie pokračuje podľa pôvodného scenára. A, pravdu povediac, bola by to naozaj smola, ak by celý integračný projekt stroskotal na nešťastnom referende. Veď rozšírenie má aj bez írskej svojhlavosti dosť zásadných ťažkostí a únia má čo robiť, aby ich prekonala.

Nejde pritom ani o tak v poslednom čase dosť medializovanú kapitolu hospodárska súťaž a už vôbec nie o výčitky Holandska voči pripravenosti jednotlivých kandidátskych štátov. Spory týkajúce sa kapitoly hospodárska súťaž sú totiž celkom konkrétne - slovenské daňové úľavy pre Volkswagen či štátna pomoc českému hutníctvu - a je prirodzené, že sa v spleti protichodných ekonomických záujmov občas vyskytnú. No práve vďaka ich konkrétnosti je pravdepodobné, že sa nakoniec podarí nájsť kompromis. Vyjadrenia Holandska o slabej pripravenosti jednotlivých kandidátov (Slovensko, Poľsko, Lotyšsko) sú zasa bezpredmetné. Tým, že politici v Haagu spochybňujú pripravenosť uchádzačov o vstup, spochybňujú aj hodnotiace správy Európskej komisie, ako aj odbornosť ľudí, ktorí ich pripravujú. A ak EK hovorí jedno a Holandsko niečo iné, tak by si to mali navzájom vyjasniť, no ich debata by proces rozšírenia ovplyvniť nemala.

Dve najväčšie prekážky rozšírenia preto ležia v reforme inštitúcií a vo financovaní procesu. Zmluva z Nice, ako sa to pri príležitosti írskeho referenda viac ráz zopakovalo, má umožniť únii, aby prijala až 12 nových krajín. Menej sa hovorilo o tom, že k dohode v Nice došlo až na poslednú chvíľu, keď lídri európskej pätnástky odsunuli riešenie niektorých dôležitých otázok na budúcnosť. „Najmä rozšírenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou do citlivých oblastí, ako sú dane alebo sociálne zabezpečenie, je nedostatočné alebo dokonca žiadne,“ tvrdil po dramatickom summite predseda EK Romano Prodi a vysvetlil: „V týchto oblastiach narazila konferencia na neústupčivosť istých členských štátov, ktorá ma veľmi sklamala.“ Líder socialistov v Európskom parlamente Enrique Baron Crespo vyjadril ešte pesimistickejší názor: „Obávam sa, že tento kompromis v hodine dvanástej, ktorý je výsledkom kupčenia medzi národnými záujmami krajín, iba skomplikuje prijímanie rozhodnutí na úrovni spoločenstva v budúcnosti.“ Inými slovami, Zmluva z Nice má ďaleko k dokonalosti a až prax ukáže, nakoľko je dobrá. No už teraz je viac-menej jasné, že mnohé otázky týkajúce sa pôsobenia inštitúcií sa budú musieť riešiť priebežne s prijímaním nových členov.

Odsúvanie sporných otázok do budúcnosti možno očakávať aj v oblasti financovania rozšírenia EÚ. Do decembra sa so škrípaním zubov pravdepodobne podarí dosiahnuť kompromis na roky 2004 až 2006. V tomto období bude však nevyhnutné reformovať agrárnu politiku a dohodnúť sa na nových pravidlách fungovania štrukturálnej a regionálnej pomoci. V opačnom prípade sa môže stať, že pri koncipovaní rozpočtu na roky 2007 až 2013 jednoducho nebude dosť peňazí na dosiahnutie akéhokoľvek kompromisu.

Medzičasom sa, pravda, môžu vyskytnúť aj ďalšie referendové prekážky. Tentoraz v kandidátskych krajinách. Najmä ak prílev peňazí z Bruselu nebude spĺňať predstavy ich občanov.

Rastislav Boldocký