Ako sa rodia fosílie

Slovom fosília neoznačujeme iba starú kosť. Skamenieť totiž môže takmer čokoľvek: oko, svaly i ochlpenie. Samozrejme, iba za určitých podmienok. Okolo nás sa vyskytuje mnoho fosílií. Celé horské štíty môžu byť vytvorené skamenenými skeletmi hadov alebo morských sasaniek a dávnych ulít. Každý deň prihadzujeme do ohňa skamenené rastliny a vdychujeme zachované spóry s dymom, lejeme si zvyšky rias do nádrží automobilov a miešame skelety koralov betónu. Paleontológom rozhodne nechýba materiál na štúdium. Ibaže sa málokedy podobá tomu, čím fosílie voľakedy bývali.

Fosilizácia prebieha tak pomaly, že jemné tkanivo sa takmer vždy rozloží. Zostane tak iba kostra alebo ulita. Celé mäkké tkanivá sa môžu uchovať približne po niekoľko tisíc rokov - z hľadiska geológie je to doslova okamih. A napriek tomu možno získať mäkké tkanivo staré niekoľko sto miliónov rokov. Ukazuje to príklad z Brazílie - zo skál Santana. Nálezy z tejto oblasti boli známe od 30. rokov 19. storočia, ale iba nedávno vedci náhodou objavili, že tu zostali zachované neporušené mäkké tkanivá, rovnaké ako vonkajšie skelety. Ako je to možné? Odpoveď ponúkajú netradičné prírodné podmienky lokality. V oblasti bola kedysi lagúna. Povrchová vrstva tunajších vôd bola mimoriadne teplá, čo znamená, že obsahovala mnoho potravy, teda aj života. Pod touto vrstvou však spočívala ešte ďalšia. Tá bola výrazne slanšia a hustejšia, a preto pre väčšinu živočíchov absolútne nevhodná. Z času na čas - zvyčajne pri nejakej búrke alebo prudkej zmene teploty - sa hustejšia spodná voda dostala k povrchu. Živočíchy z miernych vrchných vôd ňou boli pohltené a zaživa stiahnuté na dno lagúny, kde prežívali iba odolné riasy. Niektoré z týchto živočíchov boli objavené po dlhých stodesiatich miliónov rokov a vykazujú na chrbtici známky akéhosi pokrútenia, aké vzniká u vodných živočíchov, pokiaľ sa náhle dostanú do príliš slanej vody.

Slanou vodou otrávené živočíchy spočinuli na samom dne, kde boli chránené pred čímkoľvek, čo by mohlo ich umŕtveným ostatkom ublížiť. Slaná voda by, pochopiteľne, nedokázala zastaviť nejakú baktériu, pretože tie často žijú v absolútne extrémnych podmienkach. Na dne lagúny však zrejme pomohli práve riasy, ktoré nad vrstvou sedimentu (mŕtvych živočíchov) vytvorili nepriepustnú bariéru. Tá zabránila baktériám v prístupe k sedimentu a následne tak pomohla zachovať i mäkké tkanivá, ktoré časom skameneli.

(kab)