Na pomocníka nezarobí

Kúpi len to, na čo má a môže si dovoliť

Živnostník Emil Jankovič z obce Kočín-Lančár v okrese Piešťany začal podnikať ako stolár v roku 1991. Od útleho detstva vyrastal v otcovej stolárskej dielni a práve on mu dal nielen potrebné vedomosti, ale predovšetkým mu vštepil lásku k drevu, ktoré nie je len materiálom na pálenie a k remeselnej práci ako takej. Stolárčina preto bola jeho celoživotným snom. Neskôr 22 rokov pracoval vo výrobnom družstve Tvorba v Piešťanoch, no v deväťdesiatych rokoch bola situácia v Tvorbe taká neradostná, že sa rozhodol podnikať na vlastnú päsť. „Začiatky boli ťažké. Nemal som dostatok práce, bál som sa, ako prežijeme. Bez cudzej pomoci a dotácií som si vybavil dielňu tak, aby zodpovedala zdravotným aj bezpečnostným predpisom a aby som v nej mohol slušne existovať. Len vlani som sem nainštaloval

ústredné kúrenie,

lebo keď je viac práce, pomáha mi celá rodina, mama, manželka i deti. Hovoria o mne, že som milionár. Majú pravdu, mám miliónovú rodinu. Keď treba, stoja vždy pri mne a pomáhajú mi. Otec bol stolár, ale venoval sa viac výrobe okien, dverí a iných potrebných segmentov na stavby. Ja sa orientujem na umelecky zamerané exponáty, už roky opravujem poškodené plastiky, svietniky, konzoly, ktoré nie sú pamiatkovo podchytené z kostolov, robím drevené lavice, liturgickým zariadením som vybavil viac ako 25 lokalít po celom Slovensku - v Šenkviciach, Dubovanoch, Záhorskej Bystrici, Blatnom, v Čiernych Kľačanoch pri Zlatých Moravciach, v Modre atď. Som vyučený stolár, ale to, čo

do mňa vlial otec,

je devíza, ktorá sa nedá zaplatiť. Nesmierne si ho vážim a snažím sa pokračovať v jeho poctivej robote. Vedel drevo pohladiť pohľadom, vnímal ho ako živý materiál, ktorému vlieval dušu.“ Pri svojich prácach sa dostal do kontaktu aj s pedagógmi Vysokej školy výtvarných umení, ktorí liturgické zariadenie navrhli, Emil Jankovič ho potom stvárnil v dreve. Nové poznatky o technikách, technológiách získava z literatúry, ktorá je viac-menej jediným a povinným darčekom k sviatkom. „Netúžim po ošatení, ale po vzdelaní. Tento rok mám na programe gotiku. Už sa

teším na zimu,

keď mám viac času, lebo záhrada odpočíva. Darmo, na dedine sa život podriaďuje kolobehu prírody, takže každé ročné obdobie si vyžaduje svoje. Ale keď mám predsa len trochu času, rád navštevujem hrady a zámky, kde si študujem a podrobne prezerám nábytok a interiérové zariadenie.“ Okrem záhrady má ďalší relax, ktorým je pôsobenie v miestnej folklórnej skupine, kde hovoreným slovom zabáva na svadbách a iných spoločenských udalostiach v regióne. Sama manželka ho posiela von za kamarátmi, lebo ako tvrdí, sedel by od rána do noci v dielni a nemyslí na nič, len na robotu. Emila Jankoviča teší, že tak ako jeho viedol k remeslu otec, aj jemu sa podarilo

prilákať syna

na absolvovanie Drevárskej priemyselnej školy v Topoľčanoch, takže mu po boku vyrastá mladá generácia, ktorá raz prevezme rozbehnutú dielničku. Napriek drine, skromným zárobkom a neprajnosti okolia, neľutuje svoje rozhodnutie. „Nemám ani pochybnosti, veď táto robota ma napĺňa,“ presvedčene konštatuje. „Každý v malej dedine vidí len moje zárobky, to, že mi stoja dve autá na dvore. Ale nie sú moje, veď splácam lízingy, aj na stroj, ktorý som nevyhnutne potreboval, a to je poriadny záväzok pre mňa. Mám malú dielňu a nechcem riskovať. Kupujem a investujem len do takej výšky, ako si môžem reálne dovoliť. Manželka je bez práce, všetko teda závisí odo mňa. Rád by som prijal nových pracovníkov, ale sám so sebou mám dosť práce, aby som vyšiel, mám tri deti. A žiť chcem len poctivo,“ konštatuje na záver.

Zora Petrášová