Na gény sa vyhovárať nemôžu

Ako budú vyzerať výčapy zajtrajška? Odpoveď ponúka výskum, ktorý zisťuje, či niektorých ľudí predurčuje k smutnej dráhe alkoholika ich genetická výbava. Zrejme nepotrvá dlho a o svojich práve narodených deťoch sa dozvieme, aké budú v dospelosti odvážne, inteligentné, ale napríklad aj to, aký vzťah si nájdu k alkoholu. Záleží iba na tom, či odborníci dokážu vyskúmať, k čomu nás predurčujú jednotlivé gény. Pokiaľ však ide o sklony k alkoholizmu, dospelí by mohli byť testovaní už onedlho. Výsledok skúšky by im povedal, či si ešte môžu dať pohárik, alebo či by už mali popíjať iba vodu. Návšteva reštaurácie by potom mohla vyzerať asi takto: Čašník by vám na hlavu nasadil slušivú korunu s elektródami, ktoré by rýchlo zmerali priebeh elektrických vĺn vo vašom mozgu. Pokiaľ budú mať vlny charakteristický vzhľad pre človeka bez závislosti od alkoholu, budete môcť popíjať ďalej. Ak však dopadne test inak, odporučí vám možno konzultáciu u genetika. Ako sme ďaleko od takéhoto výčapu budúcnosti?

Všetko sa to začalo skúmaním vĺn v mozgoch alkoholikov a ich potomkov. Tím Henriho Begleitera zo Štátnej univerzity New York sa podieľal na odhalení istého druhu elektrických vĺn, podľa ktorých bude možné identifikovať riziko alkoholizmu. Tvrdí, že možným ukazovateľom je zložka mozgovej elektrickej aktivity označená kódom P3. Merajú sa elektrické impulzy po menej než sekunde od okamihu, keď sú ľudské zmysly prekvapené zábleskom svetla. Odborníkom sa podarilo preukázať, že alkoholici majú menší vrchol P3 ako ľudia bez závislosti od alkoholu. To by ešte nemuselo byť také závažné, ibaže deficit P3 sa neobjavuje len u alkoholikov, ale aj u ich zdravých príbuzných a mladých potomkov. Atypické mozgové vlny by aj u nich mohli indikovať väčšie riziko alkoholizmu v budúcnosti. Preto sú vedci presvedčení o tom, že veľkosť individuálnej vlny P3 je určená geneticky.

Vlnu P3 môžeme považovať za ukazovateľa, ktorý určuje, ako je blokovaný náš centrálny nervový systém. Čím vyššia vlna, tým silnejšie fungujú inhibičné (obmedzujúce) procesy a v mozgu nedochádza k nadmernému a nežiaducemu vzrušeniu. A naopak, ak je vrchol vlny P3 nízky, chýba centrálnemu nervovému systému normálna schopnosť blokovať nadmernú aktiváciu neurónov. Pitie alkoholu pomáha mozgu upokojiť nadmernú aktivitu, ale efekt je iba dočasný. Človek potrebuje čoraz viac alkoholu a rýchlo upadá do fyzickej závislosti.

Zakrpatené mozgové vlny sú však iba jedným z mnohých faktorov, ktorý nás môže predurčiť na alkoholizmus. Zvýšené riziko závislosti môže so sebou niesť aj abnormálnu schopnosť vydržať väčšie množstvo alkoholu v ranom veku bez známych nepríjemných následkov. To napokon potvrdzujú aj sami alkoholici, keď rozprávajú, ako na začiatku svojej opileckej kariéry mohli piť takmer donekonečna a nepocítili pritom skoro žiadny nežiaduci účinok.

Podarilo sa teda vedcom odhaliť nejaké gény, ktoré by mohli mať vplyv na to, či sa z človeka stane, alebo nestane alkoholik? Aj najzanietenejší lovci génov priznávajú, že riziko vzniku alkoholizmu môžu gény zvyšovať maximálne o 40 až 60 percent. Nikto teda nie je nadobro predurčený stať sa pre svoju genetickú výbavu alkoholikom. Dôležitú rolu hrajú najrôznejšie faktory okolia začínajúc stresom cez pocity beznádeje až po nestabilitu.

Vedci z Amerického národného inštitútu zdravia sa zamerali na DNA alkoholikov, ktorí majú aspoň troch blízkych príbuzných s podobným postihnutím. Na základe tohto výskumu vytipovali zvláštnu oblasť na chromozómoch, kde by sa mohli nachádzať gény s možným vzťahom k abnormálnemu pitiu. Problémom je, že táto oblasť obsahuje okolo 600 génov, funkcie väčšiny z nich však nie sú známe. Napriek tomu sa už podarilo nájsť niektorých kandidátov „smädných“ génov. Nejde teda o malý počet génov s veľkým efektom, ale o veľkú skupinu génov s malými účinkami. Situáciu komplikuje skutočnosť, že alkohol nemá v mozgu jednoduchý špecifický cieľ, na ktorý by pôsobil. V organizme existuje mnoho sprostredkovateľov, čo podnecujú chuť k pitiu. Jednou z látok, ktorá chuť na alkohol tlmí, je neuropeptid Y (NPY). Myši, ktorým vedci v Seattli vyradili z činnosti gén pre látku NPY, pijú dvakrát viac alkoholu než ich kolegyne s funkčným génom NPY.

„Smädných“ génov sa však nemusíme báť. Existuje síce niekoľko génov, ktorých vplyv na vznik závislosti bol už potvrdený, nie sú to však gény pre alkoholizmus. Gény môžu človeka predurčovať k závislosti, nikdy mu však neprikazujú, aby si dal ešte jeden pohárik. Nezanedbateľnú úlohu hrá i naše okolie, rodina, priatelia či náš duševný stav. Štúdium genetických príčin zrejme ukáže, že nie na každého, kto je náchylný na alkohol, pôsobia rovnaké biologické mechanizmy.

(buj)