Teroristi útočia aj na psychiku

Hrôzostrašné sny, nesústredenosť, podráždenosť a ďalšie príznaky sa objavujú u ľudí, ktorí iba o vlások unikli smrti pri teroristických útokoch. Také sú poznatky vedeckých tímov, ktoré robili viaceré pozorovania aj po tragickom útoku na Spojené štáty v septembri minulého roka a nepochybne rovnaké budú aj po minulotýždňovom terore v Moskve. Diagnóza? Posttraumatická stresová porucha. Ide o úzkostnú poruchu, ktorá vzniká po emočne ťažkom, stresujúcom zážitku, presahujúcom svojou závažnosťou zvyčajnú ľudskú skúsenosť. Teroristický útok za takúto skúsenosť možno označiť bez akýchkoľvek pochybností, zdôrazňujú vedci. Reakcie postihnutých na podobné zážitky sú pritom dlhodobé. Spomienky a živé predstavy neodbytne dotierajú niekedy celý život, očití svedkovia udalostí majú poruchy spánku, nedokážu sa radovať, neraz ani trápiť: emočne sú vyprahnutí. Snažia sa pritom vyhýbať všetkému, čo by im mohlo prežitú traumu pripomenúť. Sťažujú sa na poruchy pamäti, nesústredenosť, podráždenosť a stav trvalej „aktivity“ sprevádzaný neschopnosťou „vypnúť“!

Po prvý raz bola táto porucha diagnostikovaná u amerických veteránov vojny vo Vietname. Vojnové peklo, ktorým prešli, zanechalo na nich neodstrániteľné jazvy. Niektorí z nich sa po návrate iba veľmi ťažko adaptovali (mnohí vôbec nie) na život v mieri. Veteráni sa obracali na psychiatrov alebo riešili duševné problémy alkoholom, drogami. Odborníci rýchlo zistili, že príznaky poruchy sa u mnohých postihnutých podobajú a označili ju posttraumatická stresová porucha (PTSD. Post-Traumatick Stress Disorder). Túto poruchu spôsobuje dlhodobý stres. V priebehu stresu sa okrem iných zmien uvoľňuje z nadobličiek protistresový hormón kortizol, ktorý v primeranom množstve proti stresu chráni. Ak je však stres dlhodobý, má vyplavovanie kortizolu aj nežiaduce účinky. Zasahuje do činnosti nervových buniek hipokampu, malej, asi osem centimetrov dlhej mozgovej štruktúry, ktorá sa významne podieľa na správnom fungovaní dlhodobej pamäti. Ak pôsobí zvýšená hladina kortizolu niekoľko dní, činnosť nervových buniek hipokampu sa nepriaznivo mení. Dochádza k poškodeniu ich výbežkov, ktoré prijímajú informácie. Niekoľkomesačné pôsobenie vyšších hladín kortizolu už nervové bunky ničí, a tým marí vyzrievanie a zapájanie nových nervových buniek.

Príznaky posttraumatickej stresovej poruchy sa môžu prejaviť bezprostredne po udalosti. Výnimkou však nie sú ani pacienti, u ktorých sa choroba začne prejavovať napríklad po polroku alebo aj neskôr. Vedci hľadali odpoveď, aká častá je táto porucha. Na vzorke 5877 ľudí vo veku 15 - 54 rokov zistili, že v priebehu svojho života až 7,8 percenta obyvateľov utrpelo túto poruchu. Hoci ju odborníci klasifikujú iba niekoľko rokov, jej príznaky poznajú už veľmi dlho. Opisovali ju napríklad u vojakov bojujúcich v oboch svetových vojnách, ľudí väznených v koncentračných táboroch, obetí mučenia, ale aj u ľudí postihnutých prírodnou katastrofou.

Pri liečbe posttraumatickej stresovej poruchy je rozhodujúci štart - prvou laickou i odbornou pomocou je prostý ľudský kontakt, schopnosť načúvať a umožniť postihnutému odreagovanie sa. Odborná pomoc má niekoľko podôb. Zvyčajne sa kombinuje psychoterapia s podávaním anxiolytík (lieky proti úzkosti) a antidepresívami. Celý proces si vyžaduje jemný postup. Vedci pripomínajú, že ani moderná veda nedokáže s konečnou platnosťou definovať, čo všetko sa v ľudskom organizme po teroristickom útoku deje a že liečba posttraumatickej stresovej poruchy je behom na dlhé trate.

(buj)