Ide o dobré vzťahy

Ak by funkcionár nemeckého ministerstva obrany vyhlásil, že prezident USA z toho alebo onoho dôvodu by mal odstúpiť, Američanom by sa to neveľmi páčilo. Určite sa ani Nemcom nepozdáva, že predseda kancelárie pre obrannú politiku Pentagónu Richard Perle v rozhovore pre včerajšie vydanie nemeckého denníka Handelsblatt vyhlásil, že nemecký kancelár Gerhard Schröder by mal odstúpiť, lebo vraj prípadný útok na Irak využil na dosiahnutie svojich cieľov v kampani pred nedávnymi voľbami. Kým pán Perle vypustí aj v budúcnosti podobné perly, mal by si uvedomiť, že predovšetkým ide o uhol pohľadu na vec a Schröder má nárok na svoj politický názor na dianie vo svete, okrem toho reprezentuje národné záujmy a ešte, že eventuálny útok na Irak bol iba jednou, a nie najdôležitejšou z tém predvolebnej kampane. Isteže, aj Richard Perle má právo na svoj názor a má slobodu prejavu. Avšak v čase, keď sa novoformujúca nemecká administratíva na čele so Schröderom úprimne snaží napraviť pošramotené vzťahy s USA, takéto vyhlásenia sú kontraproduktívne. Mimochodom, čo sa týka Schröderových vyhlásení o Iraku, že Nemecko sa nepripojí k vojenskej intervencii v tejto krajine, aj keby útok získal mandát OSN, treba si uvedomiť, že spolkový kancelár, keď to hovorí, nehovorí iba za seba. Je dosť skúsený politik na to, aby hazardoval s mienkou svojich občanov a keď opakovane zastáva odmietavý postoj proti „dobrodružstvu“ v Iraku, znamená to, že Nemcom sa do neho púšťať naozaj nechce. Tu nešlo iba o „hlasy za každú cenu“, ako to tvrdí Perle. A okrem toho Schröder nie je jediný významný európsky štátnik, ktorého americko-britské argumenty o vine Saddáma Husajna potrebné na vojenský zásah nepresvedčili...

V súčasnej geopolitickej situácii vo svete je viac ako samozrejmé, že USA a Nemecko by mali zostať spojencami a dobrými kamarátmi. Sú predsa v tých istých vojenských štruktúrach (NATO), sú dedičmi a spolutvorcami západnej civilizácie, bránia spoločný systém politicko-občianskych hodnôt a intenzívne medzi sebou obchodujú. Vzťahy medzi nimi by sa teda mali budovať na úrovni zdravého úsudku, racionálna a nie emotična. Emocionálne prvky však v posledných týždňoch majú akosi navrch. Najskôr sa bývalej ministerke spravodlivosti Schröderovho kabinetu podarí neželané faux pas, keď politiku Georga W. Busha v niečom prirovná k politike Adolfa Hitlera. Potom emocionálne zareagujú lídri USA. Bush nezablahoželá k víťazstvu vo voľbách Schröderovi, ako to býva dobrým zvykom (americká strana dá najavo, že by si radšej želala víťazstvo E. Stoibera), americký minister obrany sa odmieta stretnúť na summite ministrov obrany NATO so svojím nemeckým kolegom a teraz Richard Perle v Handelsblatte emotívne obviňuje Schrödera, že odmietajúc sa angažovať v Iraku ignoruje úlohu, ktorú USA zohrali pri oslobodzovaní Nemecka spod nacistického jarma, ako aj príspevku Spojených štátov k obnove krajiny po druhej svetovej vojne. Primiešavanie minulosti do súčasnosti je však skôr na škodu ako na osoh, najmä keď obom stranám ide o budúcnosť ich vzťahov.

Lebo s kartou minulosti sa dá hrať donekonečna. V Nemecku by sa tiež mohol nájsť niekto, kto by Američanom pripomenul, že nebyť ich vedcov, ktorí za spoluprácu s Hitlerovým režimom neboli potrestaní a ktorí skončili v laboratóriách USA, Spojené štáty by sa možno neboli stali raketovou veľmocou.

Iaromír Novák