Nechuť k všehochuti

Sľuby, a potom iný program

Koľko sľubov, vízií a zaručených receptov na všestranný rozvoj spoločnosti a najmä hospodárstva, akých sme sa denne dozvedali z jednotlivých médií a mítingov od predstaviteľov hlavne pravicovo orientovaných strán v predvolebnom období, súdnemu občanovi vyrážalo dych. Keď sa však hlbšie zoznámite s obsahom ich programových vyhlásení, zistíte, že ani jedna z nich nemá ucelený systém rozvoja ekonomiky a s ňou spojenej zamestnanosti ako problému č. 1. Ustavične sa kladie dôraz na súkromné vlastníctvo a s ním spojené trhové hospodárstvo. Všetky ostatné formy vlastníctva, hoci overené praxou nielen u nás, ale i v okolitom svete, sú na indexe našich doterajších vlád. Myslí sa, že stačí v politickej oblasti nastoliť prvky demokracie (pluralitný volebný systém, chartu ľudských práv a pod.) a od toho sa bude odvíjať ekonomický a spoločenský rozvoj. Žiaľ, v ekonomickej oblasti nemožno hovoriť (a to nielen v transformujúcich krajinách) o demokracii, len sa prehlbuje bohatstvo jedných na úkor chudoby druhých, z čoho vzniká permanentné

sociálne napätie

a prirodzená nechuť ľudí práce podieľať sa na tejto neprimeranej nerovnosti. Preto v mnohých priemyselne vyspelých štátoch (Japonsku, Nemecku, Brazílii, Malte, ale i v USA) vznikajú v dôsledku tohto poznania, ale aj sociálneho cítenia vzdelaných ľudí vo vláde a v podnikateľských kruhoch nové kolektívne formy vlastníctva s účasťou pracujúcich. Prebieha proces harmonizácie medzi kapitálom a prácou. Uvediem príklad: V republike Malta, kde je pri moci sociálne orientovaná vláda i politické strany, bol štátny, ale aj súkromný majetok daný do správy pracovných kolektívov (vo forme zamestnaneckých akcií), ktoré si v demokratických voľbách zvolili do čela podnikov najschopnejších ľudí. Správne rady prijali zásady organizácie a riadenia, ktoré vytvárajú podmienky väčšej flexibility ich činností. Vzájomne sa radia, informujú a motivujú. Stali sa rovnocennými partnermi, pretože pochopili, ako sú od seba závislé. Z prosperity podnikov

profituje štát

na daniach, pritom minimálne zasahuje do ich činností. Ako príklad by sme mohli zobrať (aj keď s určitými výhradami) z oblasti organizácie riadenia a vzťahov vlastníka k zamestnancom od firmy Baťa z predvojnového obdobia, kde sa zamestnanci familiárne nazývali baťovci, ale i naše podniky Matador Púchov (Š. Rosina, bývalý absolvent Baťovej školy), Duslo Šaľa (J. Kollár), Tatrasvit (M. Ľach), ktoré cieľavedome upevňujú vzťahy pracujúcich k majiteľom podnikov tým, že im zabezpečujú slušnú odmenu za prácu, starajú sa o ich sociálne a kultúrne potreby, ale najmä istotu zamestnania. Tieto a iné podniky už spĺňajú kritériá na prechod k samosprávnym humánnejším formám vlastníctva. Poviete si, že v praxi nerealizovateľná utópia? Ustavične sa prehlbujúce rozdiely životnej úrovne obyvateľstva medzi hospodársky vyspelými krajinami a ostatným svetom jasne signalizujú sociálnu a politickú nestabilitu, ktorá ústí do terorizmu a vojenskej odvety proti nemu. Spoločnosť sa dostala do bludného kruhu aj napriek tomu, že vie riešiť tieto rozpory, ale nemá morálku a politickú vôľu meniť tieto nezdravé vzťahy. Po príklad nemusíme ísť za naše hranice. V roku 1989 sa dostala k moci „demokraticky“ zmýšľajúca inteligencia. Prvé čo ju napadlo (česť výnimkám), vrhla sa do privatizačného procesu s cieľom zmocniť sa štátneho majetku.

Ing. Milan Hlatký

Košice