34 plus 12 rokov cesty k divákovi

Vždy, keď sa blíži začiatok novembra, chtiac-nechtiac sa musím zamyslieť nad takmer tridsiatimi rokmi, ktoré som prežil vlastne od kolísky až po jej dozrievanie v organizácii, čo sa dnes mrví v problémoch, čo žije sčasti z práce a tvorby svojich predchodcov, sčasti z nebohatej tvorby, ktorá by sa dala označiť skôr živorením ako žitím.

Nie je tajomstvom, že od svojho vzniku - teda od 3. novembra 1956, keď sa uskutočnilo prvé pokusné vysielanie televízie na Slovensku, stala sa Slovenská televízia významným činiteľom s veľmi prieraznou koncepciou vytvoriť jeden z pilierov slovenskej národnej kultúry a umenia, pochopiteľne v medziach vtedy u nás dominujúcej ideológie.

Nemožno však poprieť a existuje na to nemálo dôkazov, že aj v podmienkach vtedajšieho režimu dokázali nielen technickí pracovníci, ale najmä tvorcovia televízneho programu vo všetkých jeho zložkách dosiahnuť nebývalé a dodnes aj vo svete uznávané výsledky. Vďaka obrovskej snahe niekdajšej technickej garnitúry, najmä jej riaditeľa Ing. Štefana Oravského, ktorý sa do svojej funkcie vypracoval od technika obrazu a poznal veľmi dôverne nielen to, čo sme mali doma, ale pozorne sledoval svetové trendy. Vynaložil množstvo síl v súbehu s meniacimi sa ústrednými riaditeľmi v Prahe, ale najmä v Bratislave, aby Slovensko nebolo na chvoste vývoja, ale stalo sa dôstojným partnerom európskym i svetovým televíznym organizáciám. Dôkazom jeho snažení bolo nielen prvé vysielanie vo farbe z Majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970 vo Vysokých Tatrách, ale aj dokonalé prepojenie na sieť Intervízie a Eurovízie. Ak k tomu pridáme vysokú úroveň televíznej techniky nielen v centre Mlynská dolina, ale aj na ďalších pracoviskách od bratislavského spravodajského centra na Námestí SNP (niekdajšia Tatra banka, dnes Ministerstvo kultúry SR) cez Košice až po Banskú Bystricu, objektívne treba konštatovať, že sa vytvorili optimálne podmienky pre tvorbu všetkých žánrov televíznych programov od rozprávkových cyklov cez množstvo hudobných programov až po dodnes spomínané „bratislavské pondelky“. A ak zoberieme do úvahy aj organizačne domyslenú štruktúru jednotlivých útvarov, nič nebránilo slovenským televíznym pracovníkom dosiahnuť tie úspechy nielen u domácich divákov, ale aj na medzinárodných fórach.

V čase, keď vrcholilo oných tridsaťštyri rokov existencie televízie na Slovensku, sledovalo jej program iba na území dnešnej Slovenskej republiky takmer dva milióny televíznych koncesionárov, ktorí mali možnosť vidieť nielen programy z vlastnej dielne slovenských tvorcov, ale aj diela pochádzajúce z viac ako šesťdesiatich krajín sveta, s ktorými si televízia na Slovensku vymieňala svoje programy, čo predstavovalo takmer pätinu z celej vysielacej plochy. Vo vysielaniach zahraničných televízií sa ročnej odvysielalo niekoľko desiatok titulov, z ktorých mnohé získali ocenenia na medzinárodných festivaloch televíznych programov - bolo ich viac, približne štyridsať ročne a z nich doniesli slovenskí tvorcovia okolo poldruha stovky cien a ocenení. Mnohé z týchto najmä dramatických programov, pokiaľ sa ich podarilo v archívoch dnešnej STV zachrániť, sa až pričasto objavujú na obrazovkách a dodnes sú rovnocennými konkurentmi novej tvorby, pokiaľ sa sporadicky na obrazovke objaví a v ničom najmä z umeleckej stránky a výkonov umelcov v nich účinkujúcich nezaostávajú, skôr naopak. Ale to je vec názoru...

Súhlasím, bola to vtedy jediná slovenská a navyše vládnucou mocou riadená televízia. To však nebránilo dosahovať výsledky, ktoré si v týchto dňoch treba pripomenúť. V týchto súvislostiach nepochopiteľných a nedemokratických vzťahov v tejto oblasti je dominujúca nie tvorivá konkurencia, ale až vražedná rivalita súčasných súkromných televíznych spoločností s oficiálne vládnou STV a absolútne už je nepochopiteľná absencia akejkoľvek koordinácie či tvorivej spolupráce pri veľkých projektoch. Pochopiteľne, vyplýva to aj z pravidelne nepravidelnej migrácie televíznych alebo tzv. televíznych programových pracovníkov z jednej televízie do druhej a ak ani tam nenájdu priestor pre svoje tvorivé ambície, ale najmä dostatočne lukratívne odmeny, prejdú do ďalšej, ktorá možno tiež skrachuje ako niektoré pred ňou. Preto a najmä preto nemožno dnes hovoriť o cepčnej programovej tvorbe, lebo tá si vyžaduje nielen dôslednú prípravu, ale najmä dlhodobú kontinuitu.

Tým, čo dakedy televízie „robili“ a dnes jej neslávne výsledky sledujú s určitou nostalgiou, možno vyčítať všeličo. Hádam aj to, že dnešnú dravú generáciu mladých odvážlivcov, ktorí vstupujú do televízneho diania, nedokázali na krutý boj v nedemokratickej konkurencii dôsledne pripraviť - naostatok ani nemali na to vytvorené podmienky. Lebo naostatok aj tí, čo po nás v televízii zostali, veľmi rýchlo privykli novému systému, ochudobnenému o tvorivú umeleckú invenciu, podriadenému však improvizácii a snahe vyrobiť čím viac za čím menej peňazí, ale za čím vyššiu odmenu. Dodávam, že to neplatí v plnom rozsahu na .všetky programy a pracovníkov, ktorých mená sa objavujú v titulkoch, i keď časť z nich zostáva v skromnej anonymite. Vďaka tým, čo nezaprú česť loga, ktoré reprezentujú. Žiaľ, nie je ich však veľa a v tom niekde je zárodok súčasného stavu, v ktorom sa nielen STV, ale aj ostatné televízne spoločnosti u nás nachádzajú.

Urobiť teda bilanciu tých tridsiatich štyroch rokov sa dnes už málokto odváži - na jednej strane je zaťažený dedičstvom „tých“ rokov, na druhej veľa cenných materiálov sa podarilo zničiť pod tlakom oficiálneho názoru, že všetko „staré“ bolo zlé. Nech teda osud dopraje súčasnej generácii televíznych tvorcov na Slovensku tú trpezlivosť, akú mali ich predchodcovia pri skúmaní tej „starej“ televízie... Aby pri niektorom z ďalších okrúhlych výročí svojej existencie sa spoločnosti neprezentovali iba nejasnými a blazeovanými šouprogramami, ale aj bilanciou celej svojej tvorby a jej prínosom pre novobudovanú spoločnosť v nových podmienkach nielen spoločenských, ale aj ekonomických.

Ján Rehák