Mýlil sa prezident A. Göncz?

Gabčíkovské vodné dielo je už jubilant. Pri príležitosti jeho desiateho výročia sa v galérii Danubiana pred týždňom zišli predstavitelia vodohospodárskej výstavby, projektanti, dodávatelia, štátni úradníci, slovom všetci tí, ktorí mali významným spôsobom dielo na starosti. Prišli aj televízne štáby. Nechýbal ani štáb maďarskej televízie. Odzneli rôzne príhovory. Spomínalo sa, chválilo, ale aj hanilo. Bolo cítiť radosť, hrdosť, vďaku, ale aj bôľ. Dvíhalo sa aj národné povedomie a odsudzovala iredenta. Ako som tak počúval vyjadrenia diskutérov, stále menej jasné a logické sa mi javilo rozhodnutie maďarských vlád v projekte nepokračovať na základe tých argumentov, ktoré sú známe. V projekte, ktorý sa pripravoval desaťročia a ktorý evidentne doniesol mnohé dobrodenia, ako to mimochodom veľmi pekne vyjadril vo svojom príspevku starosta obce Dunajská Lužná, vyhrali jednoznačne klady nad zápormi. Po desiatich rokoch aj slepý musí vidieť, spomenul ďalší rečník, že vodné dielo je dobrodením a ak sa v minulosti používali argumenty odborníkov opisujúce ekologickú katastrofu, dnes je jasné, že to tak nie je. Pripusťme však, že aj „odborníci“ sa môžu mýliť.

Stačí sa len rozpamätať, kedy prišlo k rozhodnutiu zastaviť výstavbu. Bolo to v období doslova „horotvorných “ pohybov v Európe. Nová, postkomunistická maďarská politická špička si zrejme vtedy opäť raz uvedomila šancu na revíziu „nedobrovoľne nanútenej“ Trianonskej dohody. Vodné dielo tvorilo prirodzenú prekážku tomuto plánu. Doslova na „spornej“ hranici sa stavia prirodzená hrádza, strategické opevnenie a zároveň veľmi výhodný ekonomický projekt , za mnoho desiatok miliárd korún, ktorý má v budúcnosti vynášať ročne ďalšie miliardy. Ktorý štát by sa po dobudovaní dobrovoľne vzdával takéhoto projektu? Je dôvodné si myslieť najmä dnes, keď odborné alebo tzv „odborné“ argumenty zlyhali a maďarský partner napriek tomu zdá sa nemieni revidovať svoje rozhodnutie, že vtedajší maďarskí predstavitelia mali na mysli práve „politické“ zámery a plány na konci. Vodné dielo vytvorilo baštu, doslova opevnenie. Pýši sa najväčšou riečnou plavebnou komorou na svete. Má jedny z najväčších turbín a poľahky by sa doň zmestil aj Panamský prieplav. A sa tak odohralo a trocha to bolelo, avšak treba si povedať: koniec dobrý, všetko dobré.

Dnes sme o desať rokov starší a možno aj múdrejší. Bývalý riaditeľ Hydrostavu Ivan Čarnogurský vo svojom vystúpení spomenul historku, ktorú zažil on a František Mikloško, vtedy ešte ako predseda a podpredseda Národnej rady SR na návšteve u prezidenta Arpáda Göncza. Ten údajne pozval slovenských politikov do svojej vily nad Budapešťou. Samozrejme, že pri spoločnej večeri prišlo aj na tému vodného diela. Údajne počas tejto návštevy prezident A. Göncz predniesol túto pamätnú vetu: „Nebojte sa. Politici prichádzajú a odchádzajú, dobré myšlienky však zostávajú. Prejdú dve-tri volebné obdobia my sa k otázke vodného diela opäť vrátime.“

„Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem...“ Pri pohľade na zapadajúce slnko nad vodným dielom mi pripadli slová tejto známej hymnickej piesne Andreja Braxatorisa Sládkoviča naozaj vhodnejšie ako tie o hromobití a chytaní sa šabieľ. Sú nám vlastnejšie, spoločnejšie, lepšie vystihujú súčasnosť a najmä sú veľkorysé. Minimálne tak ako vodné dielo.

Ing. arch. Pavol Kollár

generálny riaditeľ

Invest IN, a. s., Šaľa