Prečo si ľudia pomáhajú

Vedci zmenili univerzitnú učebňu na hazardnú herňu a odhalili, že človek spolupracuje zo strachu pred trestom. Človek je „lump, ktorý nesleduje nič iné než vlastný prospech“, tvrdil v 18. storočí anglický filozof Hume. Podobný názor nie je neobvyklý ani dnes. Napriek tomu sa heslom „Jeden za všetkých, všetci za jedného!“ ľudia riadili už dávno predtým, než ho preslávili Dumasovi mušketieri. Už pravekí ľudia vedeli, že dobre spolupracujúca skupina má lepšie vyhliadky na úlovok než samotár pokúšajúci šťastie na vlastnú päsť. Keď ich jaskyňu napadli lúpežné kmene, stúpali šance na úspešnú obranu s každou ďalšou rukou, ktorá proti votrelcom pozdvihla oštep či kyjak.

Na prvý pohľad si nezištne pomáhajú i zvieratá. Vtáčí rodičia sa oháňajú, aby nakŕmili potomkov, mravce-robotníci sa bez oddychu starajú o pokolenie mladších sestričiek neustále plodených mravčou kráľovnou. Tieto živočíchy adresujú pomoc pokrvným príbuzným, s ktorými majú spoločné gény. Nepríbuzné živočíchy si pomáhajú na základe zásady „dnes ja tebe, zajtra ty mne“. Príklady zo zvieracej ríše však na objasnenie spolupráce v ľudskej spoločnosti nestačia. Človek nepomáha iba členom vlastnej rodiny a nespráva sa slušne iba k úzkemu okruhu známych. Tisíce ľudí prispievajú na charitatívne ciele. Hlavnou devízou ľudskej spoločnosti by mohla byť skutočnosť, že si od leňochov a zbabelcov dokážeme spoluprácu tvrdo vynútiť. Už pravekí lovci trestali „vypočítavcov“, ktorí sa priživovali na výsledkoch spoločného úsilia a sami k nemu neprispievali. Ibaže trestanie sebcov má isté riziká. Má trestanie sebeckých členov spoločnosti vôbec nejaký význam?

Odpoveď na túto otázku by sme možno mali hľadať pri love na mamuta. Vedci sa však musia uspokojiť s testami robenými za menej dramatických okolností. I tie toho vypovedajú o ľudskej povahe a motívoch nezištnej pomoci dosť a dosť. V priebehu jedného takéhoto pokusu premenili švajčiarski vedci Ernst Fehr a Simon Gächter učebne univerzity na hazardnú herňu. Dobrovoľníci - študenti tu pod dohľadom vedcov hrali o peniaze. Podstupovali pritom podobnú skúšku, akej boli vystavení pravekí ľudia číhajúci na korisť medzi mamutmi či bizónmi. Predstavme si štyroch lovcov, ktorí sa vydávajú na spoločnú výpravu a zvažujú, akú veľkú drinu sú ochotní pre zdar akcie podstúpiť. V pokuse energia, ktorú budú musieť študenti vynaložiť, nadobudla podobu švajčiarskych frankov. Tak, ako sa lovci delia o korisť rovnakým dielom bez ohľadu na to, kto a ako k úspechu prispel, rozdelili si i študenti peniaze v banku na štvrtiny. Aby hra o franky mohla skutočne modelovať úspešný lov, museli vedci upraviť pravidlá. Pravekým lovcom určite nebolo jedno, či sa ich kamaráti iba priživujú. Aj študenti mohli svojho kolegu potrestať formou pokuty. Vedci s úžasom sledovali dramatickú zmenu v správaní hráčov vystavených hrozbe pokuty. Ich ochota spolupracovať prudko stúpla. Čo teda núti ľudí k spolupráci? Fehr a Gäter dokazujú, že je to Damoklov meč trestu, ktorý visí nad každým, kto by chcel žiť na úkor ostatných. Zlosť na príživníkov máme hlboko zakorenenú, zdedili sme ju po svojich dávnych predkoch.

Spravodlivý hnev je motorom, ktorý ženie ľudstvo dopredu. Núti nás, aby sme trestali príživníkov, i keď sami na to doplácame. Nezdolná túžba potrestať všetkých vinníkov bez ohľadu na to, čo nás to bude stáť, navodzuje v spoločnosti klímu, v ktorej je takýto trest vnímaný ako spravodlivý. Vedci tvrdia, že dokonca i trestaný v kútiku duše vie, že dostal, čo si zaslúžil. Experiment švajčiarskych vedcov neukázal ľudskú prirodzenosť v najhoršom svetle. Zároveň odhaľuje, čo urobilo človeka v konkurencii ostatných živočíchov „majstrom v spolupráci“. Minimálne 100 000 rokov profituje ľudstvo z toho, že sa vždy nájde dosť spravodlivo nahnevaných ľudí ochotných vystúpiť proti bezohľadným spôsobom. Oni sami na tento boj väčšinou iba doplácajú, ale spoločenstvo, kde sa títo ľudia významne uplatnia, patrí k najúspešnejším.

(kab)