ZMENÍ SA ALIANCIA

Účastníci summitu NATO dajú v polovici novembra na Pražskom hrade formálnu bodku za vojenskostrategické a geopolitické posuny na európskom kontinente po ukončení studenej vojny. Potom si dajú srnčiu sviečkovú na smotane s brusnicovou omáčkou a moravské víno. Úspešný koniec komplexného procesu si trochu noblesy zaslúži.

Lebo v podstate ide naozaj o dramatickú udalosť. Hoci sa oficiálne stále nevie, koľko krajín dostane pozvánku do aliancie, kuloáre sú jednoznačné: pôjde o veľkú vlnu rozšírenia. Zahrnie najpripravenejších Slovincov, „politicky zodpovedných Slovákov“, strategické pobaltské trio, ako aj balkánsku rumunsko-bulharskú dvojveslicu, ktorá resty v pripravenosti nahrádza horlivou lojalitou západným spojencom. NATO tak bude siahať od Baltského k Čiernemu moru, od brehov Atlantiku až k hraniciam Ruska. Ešte pred desaťročím sa niečo také zdalo nepredstaviteľné a aj dnes by bolo omnoho viac rozruchu, nebyť všetkých tých Irakov, Afganistanov a teroristov.

Ibaže vo svete, v ktorom žijeme, súvisí všetko so všetkým a rozšírenie Severoatlantickej aliancie nemožno vnímať izolovane, ale len v globálnom bezpečnostnom kontexte. NATO je len jedným pilierom svetového poriadku, vôbec nie jediným. Nie úplne náhodou spolu s hromadným rozšírením aliancie prichádzajú USA ako jediná skutočná, vojenská, ekonomická a politická veľmoc, s novou bezpečnostnou koncepciu. Z geostrategického hľadiska podľa nej Európa už nie je pre Washington hlavnou prioritou, tieto sa posúvajú na východ. Pod tlakom teroristickej hrozby navyše Pentagón čoraz otvorenejšie presadzuje novú doktrínu, ktorá väčší dôraz kladie na aktívne preventívne zásahy proti nepriateľom ako na pasívnejšiu ochranu pred šírením komunizmu z čias studenej vojny.

Pri príležitosti rozširovania aliancie preto možno ani nie je také dôležité zodpovedať na otázku, ktorá z postkomunistických krajín do nej vstúpi, ale ktorá zostane mimo nej. A možno ešte dôležitejšie bude definovať poslanie a reálne možnosti aliancie. Pred bránami NATO na nejaké ďalšie kolo rozširovania musia čakať krajiny juhovýchodnej Európy - Macedónsko, Albánsko, Chorvátsko... Z vojenského hľadiska ich absencia veľa neznamená, keďže krajiny NATO tu majú v rámci rôznych mierových misií a partnerskej pomoci rozmiestnených vojakov a vojenské základne. Z druhej strany čiary je tu ešte beznádejne „odrezané“ Bielorusko a mierne prozápadná Ukrajina, ktorá zrejme ešte môže byť predmetom rozširovacích rokovaní.

No a potom je tu Rusko. Rozhodujúca krajina z hľadiska rozšírenia. Ak zostane mimo aliancie, zostane aj hrubá deliaca čiara na európskom kontinente. Pritom z vojenského a zo strategického hľadiska môže Moskva ponúknuť aliancii omnoho viac ako Bulharsko, Slovinsko či Estónsko. Aj vo svetle nových bezpečnostných priorít by mohlo byť členstvo Ruska v NATO prínosom - jednoduchšie by sa dal kontrolovať vývoz ruského jadrového materiálu „nevhodným krajinám“. No a nakoniec zóna stability, rozpínajúca sa cez tri kontinenty, by určite mala väčší zmysel pri snahách o zabezpečenie globálnej bezpečnosti.

Tu sa však dostávame k ďalšej kľúčovej otázke - k úlohe NATO v nových podmienkach, k nedostatku reálnych nepriateľov. Jednou z možností je prevziať americkú agendu, no európski členovia nie sú vždy ochotní označiť americké priority za svoje. Okrem toho so zvyšovaním počtu členov sa kompromisy budú rodiť ešte ťažšie. Na druhej strane sa počas bombardovania Juhoslávie ukázalo a v súčasnej irackej kríze sa to len potvrdzuje, že USA vzhľadom na svoju technickú a ekonomickú vyspelosť dokážu operovať aj samostatne, bez vojenskej podpory spojencov. Aliancii preto hrozí, že sa z úderného vojenského paktu bude meniť na politické diskusné fórum s obmedzenou akcieschopnosťou. Či už s brusnicovou omáčkou alebo bez

Rastislav Boldocký