Miesto pre reformy

Inzeráty, ponuky práce i charitatívne oznamy zvyčajne napovedia čosi o tej-ktorej konkrétnej krajine, komunite či štátotvornom zriadení. U nás mávame v tej prvej skupine avíza priam špecifické - na zastávkach autobusov či stromoch sa môžeme opakovane stretnúť s oznamami, v ktorých sa naši spoluobčania ponúkajú, že za kohokoľvek vystoja rad, hoci aj pred anglickou ambasádou... Nuž známe príslovie „Aký kraj, taký mrav“ treba v takýchto prípadoch rozšíriť o konštatovanie, že také zvyky a zrejme i možnosti.

V tejto súvislosti mi zišli na um nezvyčajné listy, ktoré v tomto období vo viacerých oblastiach vypadávajú zo schránok. Známky majú nakreslené, na žltom podklade je nápis „Život bez svetla“ a sú adresované milosrdnému človeku. Je to prosba o pomoc pre nevidiace deti (zo Základnej internátnej školy slabozrakých a nevidiacich v Bratislave na Svrčej ul. č. 6). V texte sa uvádza, že by sa tiež chceli hrať ako ostatné deti, no ihrisko im už neslúži, chýbajú peniaze na obnovu. Na začiatku roka pred ním deti iba smutne stáli, z bezpečnostných dôvodov im ho totiž museli zatvoriť. Pohľad na ne dodal zástupcom benefičného združenia odvahu požiadať o finančnú pomoc. Vďační sú za každý príspevok či už pôjde o 50, 100, prípadne 200 korún. Ako poďakovanie je priložená pohľadnica v žiarivých farbách, ktoré spomínané deti zrejme nikdy neuvidia. Natrčené ruky na uliciach zvyčajne vzbudzujú skepsu, no tu ide o čosi iné. Napriek tomu, že iniciátorom akcie je benefičné združenie, ide o prosbu zo školy, ktorej hlavným cieľom je poskytovať komplexnú starostlivosť výchovno-vzdelávaciu, diagnostickú, preventívnu, terapeuticko-liečebnú a poradenskú.

Ľudmila Koníková