BANKOVÉ TAJOMSTVO

Švajčiarsko je spájané z mnohými prívlastkami, no najčastejšie sa dáva do súvislosti s „tučným“ bankovým kontom. Krajina uprostred najvyšších hôr Európy sa stala rajom bánk a bankárov a svoje neohrozené prvenstvo v tejto oblasti si drží vďaka bankovému tajomstvu. Množstvo kapitálu pritieklo a stále priteká do tejto krajiny, pretože vlastníci (zväčša veľkých) kont zostávajú v anonymite. Za hrubými a nepreniknuteľnými múrmi švajčiarskych trezorov sa ukrývajú účty kráľov, prezidentov, šejkov, ale aj politikov a finančníkov z rôznych kútov sveta od krajín Latinskej Ameriky až po vyspelú Európu.

Pokojným časom však pomaly odzváňa a nad švajčiarskym bankovým rajom sa zaťahuje obloha. Niektorým krajinám prekáža existencia prísne dodržiavaného bankového tajomstva a žiadajú zmeny. Zrušenie bankového tajomstva nepožaduje pospolitý ľud niektorej banánovej republiky a ani Spojené štáty, ktoré sa snažia odrezať teroristov od finančných tokov. Bankové tajomstvo najviac prekáža najbližším susedom Švajčiarska - krajinám združeným v Európskej únii.

V poslednom čase sa v európskych médiách znovu pretriasala otázka bankového tajomstva. Anonymita švajčiarskych kont u niektorých európskych politikov vyvoláva hrôzu a stáva sa povestným tŕňom v oku. Únia požaduje od švajčiarskej vlády zrušenie tajomstva a zverejnenie účtov občanov EÚ. Ak tak Švajčiarska vláda neurobí, únia je ochotná zaviesť protiopatrenia, ktoré obmedzia voľný pohyb osôb a kapitálu. Švajčiarsko však chce brániť svoje záujmy. Všetko je tak pripravené na európsko-švajčiarsky boj o bankové tajomstvo.

Konflikt medzi úniou a Švajčiarskom nevznikol zo dňa na deň. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, celé to súvisí s nie optimistickou ekonomickou situáciou vo vyspelých krajinách. Po roku 2000 sa Spojené štáty dostali do recesie a niektoré európske ekonomiky ich nasledovali tiež. Problémy so stagnáciou v EÚ, ktorá v niektorých krajinách prerástla až do recesie, sa odrazili aj na nedodržiavaní samotných pravidiel únie. Dnes sa už napríklad vie, že väčšina krajín združených v EMÚ nesplní požiadavku vyrovnanosti rozpočtov do roku 2004. „Prísna“ Európska komisia pod vplyvom najväčších krajín - najväčších previnilcov - presunula tento termín na rok 2006. V biednej situácii sa štáty únie snažia šetriť, kde sa dá. A tak ich pozornosti neunikli ani účty Európanov vo švajčiarskych bankách. Mnohí z obyvateľov EÚ ukladali svoje prostriedky vo Švajčiarsku nielen pre zachovanie anonymity. Lákali ich nižšie dane, ktoré sa vzťahovali na výnosy z kapitálu. Krajiny EÚ by rady zdanili tento kapitál už doma, avšak nevedia komu, pretože švajčiarske peňažné ústavy striktne dodržujú bankové tajomstvo. Už v roku 2000 švajčiarsky minister financií Kaspar Villiger vyhlásil, že do úvahy neprichádza nielen zrušenie bankového tajomstva, ale ani spolupráca bánk pri nahlasovaní kont cudzincov príslušným zahraničných finančným alebo daňovým úradom. Odvtedy sa postoj bernskej vlády príliš nezmenil.

Bankové tajomstvo je dôkazom toho, že história sa opakuje. V roku 1934 totiž švajčiarsky parlament schválil zákon, ktorý kodifikoval bankové tajomstvo. Podľa historikov sa tak stalo po tom, čo v roku 1932 v Paríži vypukla veľká aféra okolo 2000 švajčiarskych účtov francúzskych politikov, podnikateľov, generálov a cirkevných hodnostárov, ktoré sa na verejnosť dostali práve porušením bankového tajomstva. Existencia týchto účtov vyvolala vo Francúzsku vlnu nevôle, ktorá viedla k pádu vlády a vo Švajčiarsku k prijatiu 47. článku federálneho zákona o bankách a sporiteľniach, ktorý sa týka práve bankového tajomstva.

Na práve prebiehajúcom stretnutí ministrov financií únie v Luxemburgu sa bude rozoberať aj otázka prípadných sankcií proti Švajčiarsku. Aj keď obe strany sú ochotné rokovať, žiadna z nich nie je ochotná zo svojich požiadaviek ustúpiť. Boj o bankové tajomstvo sa tak zrejme v najbližšom čase neskončí.

Marcel Laznia