MIEROTVORNÁ VOJNA?

Británia sa obáva útoku al-Káidy * Česká armáda buduje protiteroristické komando * Američania sa obávajú, že teroristi zneužijú jadrové testovacie zariadenia z bývalého ZSSR * USA chcú vybudovať celosvetovú elektronickú sieť na sledovanie súkromných informácií, aby účinnejšie odhaľovali teroristov... To sú len niektoré zo správ, ktoré včera priniesli svetové spravodajské agentúry. Všade samý teror a teroristi, až je človek z toho „sterorizovaný“. Už viac ako rok svetové médiá pod silným tlakom informačného monopolu Západu a tiež svetoví politici verejnosť presviedčajú, že je treba sa báť. Až bežný človek-milión začne uvažovať v duchu starolatinských mudrcov: Qui prodest? Komu to všetko slúži? To udržiavanie človeka v napätí, neprestajné vyvolávanie pocitu ostražitosti, budenie vojnovej nálady a odplaty, vsugerúvanie permanentného pocitu neistoty?

Je pravda, uviedol včera francúzsky denník Le Figaro, že s Washingtonom treba súhlasiť v jednom: od New Yorku po Džerbu, od Bali až po Moskvu takmer každý deň prináša dôkaz, že vojna proti terorizmu je celosvetová, s mnohými tvárami a stála. Podľa denníka západný svet, aby prežil, sa musí chrániť pred medzinárodným terorizmom a pred štátmi, ktoré ho podporujú alebo financujú. Vo svetle udalostí posledných mesiacov a najmä dní to však vyzerá tak, že Západ si na svoju obranu zvolil psiu taktiku. Psy sa bránia útokom. Možná vojna s Irakom sa práve „pečie“, a tento „pokrm“ môže byť už o niekoľko týždňov na stole a môže byť oveľa väčším „sústom“ pre svetovú verejnosť, ako sa na prvý pohľad zdá z pracovného stola plánovačov.

Ale späť k tomu „udržiavaniu ohňa“ latentného strachu v nás. Keby sa čo len trochu splnili predpovede západných spravodajských služieb, teroristi by už dávno vyčíňali nielen v USA, ale aj vo Veľkej Británii, Francúzsku, v Nemecku, atď. Pravdaže, správy o úspešnom love poriadkových síl a tajných služieb v USA a v Európe niekoľkých členov teroristickej siete al-Káida svedčia o tom, že bez vetra sa naozaj ani lístok nepohne, že teroristi podobne ako čert nikdy nespia a kujú svoje tajné „pikle“ Ak sa však pozornejšie zahľadíme na mapu teroristických útokov od povestného 11. septembra 2001, nemôžeme si nevšimnúť, že prevažná väčšina útokov sa udiala v treťom svete - v Afrike, juhovýchodnej a vo východnej Ázii, na Blízkom a Strednom východe. Cielenými obeťami boli cudzinci - západní turisti, vojaci a vedci. Nevdojak aj táto črta útokov - tak ako ich korene, vyplývajúce z ekonomicko-nábožensko-politickej frustrácie -, nabáda na zamyslenie, či práve na začiatku 21. storočia nie sme svedkami predpovedaného konfliktu civilizácií, ktorý ani nie desať rokov dozadu predpovedal britský politológ Samuel Huntington.

Touto civilizačnou „kolíziou“ majú byť súčasné spory medzi politikou Západu, predstavovanou predovšetkým hegemóniou USA, a protestpolitikou arabského sveta. Najmarkantnejšie je to už dlhé roky v prípade izraelsko-palestínskeho konfliktu, ďalej v ťahaniciach medzi Irakom a USA a, pravdaže, aj vývojom udalostí v Afganistane. Po 11. septembri, keď sa Američania zdesene až naivne pýtali, prečo ich vo svete nemajú radi, dostali nejeden signál, že by nebolo od veci, keby USA boli menej zahľadené do seba (iba do svojej ekonomiky a iba do svojho štýlu života) a viac počúvali hlas zvyšku sveta. Jednoduchý návod ako predísť civilizačným zrážkam. Len pred niekoľkými dňami to isté povedal aj bývalý francúzsky premiér Lionel Jospin počas svojej prednášky na univerzite v americkom meste Charlottesville. Slušne, ale dôrazne vystríhal USA pred medzinárodným prístupom k problémom a pred „odmietaním komplexnosti reality“. Vyzval USA, aby sa vyjadrovali menej „hrozbami“ a viac „slovami o problémoch“. Zjednodušene povedané, viac konštruktívneho dialógu a menej deštruktívnej sily. Sily, ktorá plodí ďalšie násilie a frustráciu a bezmocnosť, ktoré sú liahňou netradičného odporu v háve teroristických činov. Americká administratíva veľmi rada a veľmi často hovorí o zachovaní a udržiavaní mieru. Čo aj za cenu vojny. Irak je toho najčerstvejším príkladom. Vojna a jej priebeh sa dajú predvídať a naplánovať. Jej dôsledky však nie. Aj preto je dobre, že v BR OSN prijali „krajčírsky“ úzus: dvakrát meraj a raz strihaj. Radšej na dvakrát pokus o dialóg než raz vojna. A nakoniec filozoficko-politologická otázka: Môže byť vôbec vojna mierotvorná? Štylisticky by som tento výraz pomenoval ako oxymoron.

Iaromír Novák