Hospodársky denník
USD40,55 Sk
EUR41,136 Sk
CHF28,118 Sk
CZK1,341 Sk
  Utorok  12.Novembra 2002

Nie sme barani...

Peter Kasalovský

Pred niekoľkými dňami som si vypočul na rádiových vlnách takú reakciu na súčasnú vládnu politiku, že dodnes vo mne rezonuje. Tridsiatnička sa vyjadrila, že je katolíčkou a ďakuje Bohu za to, že mala možnosť žiť v socializme. Výpočet nárastu výdavkov na jej domácnosť v dôsledku vládnych reštrikcií a iných opatrení pôsobil priam ako mínus päťdesiatšesť stupňov Celzia na neodeté ľudské telo. S určitým pochopením som prijal jej spomienku na relatívne priaznivé podmienky života v 80. rokoch, a zároveň výhrady voči odborom za to, že nerobia nič proti znižovaniu životnej úrovne.

Musím priznať, že mám úctu k tej neznámej žene. Vyjadrila totiž to, čo nie je módne, ba je kacírske. Ten fakt, že vtedy sa mnohým ľuďom práce žilo pokojne a s perspektívou. Až na výnimky boli bez sociálneho strachu. Aj keď časť občanov, nech ich je pätina zo všetkých, sa vyšvihla majetkovo a pozične nahor, tak

nedošlo k sociálnej stabilite. A tí, ktorí začali podnikať a dostali sa pritom k majetku štátu aj družstiev, odhliadnuc od grázlov, nemohli zabrániť hospodárskemu rozkladu. Neboli schopní nastoliť proklamovaný hospodársky režim, a tak sme nesvojprávni, odkázaní na zahraničie.

Po viacročnom čakaní na lepší zajtrajšok je koniec s občianskou trpezlivosťou a dôverou s pätnástimi dioptriami voči politikom. Septembrové parlamentné voľby naznačili, že nebudú víťaziť proklamácie či dokonca viera na zázraky, ale konkrétne riešenia, z ktorých bude mať prospech väčšina občanov. A navyše bude musieť vedieť „to“, že ide o jej prospech a dopracovať sa k tomu, že vláda je nielen múdra, ale má prioritne na pamäti aj ich potreby a záujmy. Likvidácia životných štandardov z minulosti, ktoré boli

oficiálne bezplatné, ale aj občanmi predplatené (!), nemôže byť samoúčelná.

Ak dôjde k likvidácii toho, tak povedzme otvorene, že máme spätný chod a takpovediac retardujeme. Položme si vždy otázku, ako to bolo možné, že vtedy aj v nedávnej minulosti sme na to mali financie. Zmena režimu mal viesť predsa k vyššej kvalite života, k lepšiemu využitiu ľudského potenciálu a jeho stimulácii, ale dotkla sa pozitívne iba necelej tretiny obyvateľstva. Z nej časť zabezpečuje svojou činnosťou za neuveriteľne zložitých podmienok výrobu a jej realizáciu, a v konečnom dôsledku udržiava pri živote hospodársky aj spoločenský organizmus. Rovná sa to takmer zázraku.

Aj keď sa generácie striedajú, tak by bolo hanebné zapierať to, ako a s akými výsledkami žili a vôbec prečo žili predchádzajúce a takmer vymreté generácie. A boli úspešnejšie ako my súčasníci, čo potvrdil záujem zahraničia aj domácich adeptov podnikania o nimi vybudovaný priemysel a infraštruktúru. Nebolo to preto, že nežili len kvôli a výlučne pre osobný prospech. Ako je vôbec možné, že nimi nelomcovali také hodnoty ako objemnosť bankových kont, príslušnosť k smotánke a vyzbrojenosť, resp. ochrana s následkom nedotknuteľnosti aj mladistvých príslušníkov nemalého počtu domácností?!

Netušíme, že pod tou našou cestou ku skutočnej transformácii, ktorá musí mať svoj začiatok a koniec, a teda postupovať podľa projektu ako v iných tranzitívnych štátoch, je, obrazne povedané, vulkán. Ak táto vláda má snahu zmierniť tlak pod jej povrchom, tak ho nemôže rekonštruovať a musí sa nad ním doslova vznášať, a zároveň začať výstavbu cesty inde a na pevnom podloží. Je to o zodpovednosti, a nie o popularite, o nevyhnutnosti priblíženia vládnych zámerov najširším vrstvám, ktoré sa práve dnes nemôžu ako mnohokrát doteraz cítiť ako barani či ovce, či tak byť vnímané

Už bolo dosť strašiakov aj v podobe hororových vízií o tom, čo bude s nami po vstupe do Európskej únie alebo po tom, keď štát zostane spoluvlastníkom tzv. strategických podnikov. Ak niečo chceme, tak nemôžeme chcieť horší stav vecí, ale aspoň konzervu s doterajšou situáciou a s reálnou predstavou, čo bude stáť odriekanie si a či je to zmysluplné. Aj preto som spomenul v úvode názory tej tridsiatničky, ktorá sa nepohybuje kdesi na nebesiach, ale v reálnom čase a priestore, a chce žiť nie horšie ako v minulosti. Aj ju musia politici z tejto vlády presvedčiť, ako to myslia...

Peter Kasalovský

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.