Ako hluchí a slepí

Komentuje Vladimír Turanský

Dejiny tripartity zrejme vstupujú do svojej novej fázy. Po obdobiach ignorovania tohto orgánu vládou, čo viedlo k dlhému prerušeniu sociálneho dialógu, následných odchodov jedného či druhého partnera z tripartity prichádza čas, keď dialóg ignoruje samotná vláda. Na protest voči ohláseným protestom odborárov. Tí deklarujú, že ostanú sedieť s partnermi za jedným stolom, ale len preto, že majú pocit zo snahy vypudiť ich z tohto orgánu. Zástupcovia KOZ tvrdia, že vláde sa nepodarí dostať ich mimo rokovací stôl. Podľa ich názoru kabinet chce otočiť krajinu opačne, ako je to zakotvené v Ústave SR, nectí si sociálnu agendu, ktorá bola roky pripravovaná. Predstaviteľ vlády v tripartite „vyhadzovanie“ odmieta a ponúka argument, že vláda jej predkladá svoje programové vyhlásenie napriek tomu, že nemusí. Tripartita však má byť podľa odborov už len formálnym divadlom. Všetko je vraj rozhodnuté, určené, žiadne rokovanie o zákonoch podmieňujúcich prijatie štátneho rozpočtu, o rozpočte samotnom a programovom vyhlásení vraj nebude. To je podľa nich dôvod na odmietnutie tohto spôsobu komunikácie, ale nie na odchod z tripartity. Európsku kultúru do sociálneho partnerstva u nás nie a nie dostať. Zákon hovorí, že tripartita je orgánom hľadajúcim konsenzus pri predkladaní návrhov vlády. Je samozrejmé, že na nej sa môže iskriť, môžu lietať triesky, búchať do stola, ale mala by byť o hľadaní východísk. Jej členovia by mali mať jasno v ekonomických dosahoch pripravovaných opatrení. Tie sa však pohybujú v takmer neobmedzenej tolerancii podľa toho, či ich prezentuje ministerstvo financií alebo odbory. Vytvára to živnú pôdu na demagógiu a urážanie sa. O pol roka či o rok už bude jasné, koho čísla boli presnejšie. Prídu však iné problémy a od ľudí sa čaká, aby opäť zabudli.