Obete holokaustu ekonomiky

Každá radikálna reforma alebo ťaženie, či už vojenského alebo politického charakteru, má za následok, že niekto alebo niektorí sa stanú obeťou takéhoto procesu. Kupónová privatizácia u nás má veľa spoločné s národným socializmom v predvojnovom Nemecku. Jednoduché pravdy o lepšej budúcnosti, či už akcionára alebo občana nadradenej rasy, sa dali uskutočniť iba vtedy, ak niekto bol ochotný alebo donútený pracovať viac alebo žiť iným spôsobom ako doteraz. Tí, čo takémuto posolstvu neverili, boli označení za nepriateľov a boli nielen intelektuálne, ale aj fyzicky odstránení.

Základnou podmienkou na vznik manipulatívneho spoločenského systému je nedostatok demokratickej tradície, nesamostatná verejná správa a politicky ovplyvniteľný právny systém. V rokoch 1936 - 1945 v Nemecku a 1992 - 1998 na Slovensku bol, podľa môjho názoru, tento stav charakteristickou črtou našej spoločnosti. Zaujímavým rozdielom medzi národným socializmom a kupónovou privatizáciou je to, že zatiaľ čo predstavitelia národného socializmu žiadali od národa lojalitu a obete, sľubovali predstavitelia tejto formy privatizácie ľahší život v úlohe vlastníka alebo lepšie povedané, viac koláčov za menej práce. Tak Nemecko, ako aj obete nemeckého experimentu sa po viac ako polstoročí spamätúvajú z týchto skúseností.

A čo Slovensko a náš zážitok? Za proces privatizácie nieslo politickú zodpovednosť ministerstvo pre správu a privatizáciu a za operatívnu zodpovedal Fond národného majetku SR. Federálny zákon o kupónovej privatizácii tvoril právny fundament, na základe ktorého ich činnosť mohla byť vykonávaná. Ministerstvo financií malo zodpovednosť za to, aby budúci akcionári neboli poškodení. Tak ako historici nikdy nedokázali, že národný socializmus sa systematicky pripravoval na vykynoženie menejcenných rás, nebude možné nikdy potvrdiť, že tento systém bol pripravený na likvidáciu slovenského priemyslu a malých akcionárov. Môj osobný názor je, že nebol. Medzi každou myšlienkou alebo ambíciou a jej realizáciou je človek. V našom slovenskom prípade množina človeka, čiže národ reprezentovaný tými politickými silami, ktoré v danom časovom období tvorili parlament a hlavne vlády SR. Výsledkom tohto „vládnutia“ je masový úpadok podnikov, ktoré boli predmetom kupónovej privatizácie, strata reálnych hodnôt nových vlastníkov a likvidácia možného kapitálového trhu. Máme pred sebou masové hroby slovenských podnikov, najmä strojárske, a takto ešte v blízkosti dušičiek si nemôžeme nepoložiť otázku, kto alebo ktorí sú konkrétne zodpovední za tento čin.

Ako člen orgánu jedného z najväčších správcov majetku na Slovensku IS Dividend si uvedomujem moju povinnosť doriešiť vzťahy, ktoré v tomto čase vznikli a ako zástupca desaťtisícov vlastníkov, ktorí prišli o majetok, mám povinnosť v ich mene požiadať vedenie tohto štátu, aby podniklo kroky na ich odškodnenie. Na rozdiel od tých, ktorí vložili svoje peniaze do rozličných privátnych spoločností, ktoré nedokázali splniť svoje sľuby, bola kupónová privatizácia iným procesom. Tí, čo sa na nej zúčastnili, mali možnosť si vyzdvihnúť plody vlastnej práce, pretože národný majetok bol zabudovaný v týchto podnikoch a nie v hotovosti v nejakej banke. Ešte aj úspory obyvateľstva a ich poistné fondy sa nachádzali v tejto podnikovej populácii vo forme úverov (!).

Keď noví, tzv. kupónoví akcionári zistili, že podniky, ktorých vlastníkmi sa práve stali, nie sú tými, akými boli predstavené štátom pred ich privatizáciou, oznámili tento fakt Fondu národného majetku SR. Namiesto toho, aby FNM SR vyrovnal nedostatky privatizácie, za ktoré vo väčšine prípadov ani sám nebol zodpovedný, začal FNM SR vystupovať ako neomylná a zákonom nedosiahnuteľná inštitúcia. Kritici FNM SR sa stali kritikmi moci a automaticky nepriateľmi všetkých štátnych inštitúcií kontrolovaných vtedajšími politikmi. Správcovia majetku kupónových akcionárov sa zrazu stali obeťou správnych konaní ministerstva financií, ktorých cieľom nemohlo byť nič iné ako likvidácia kritikov. Najvyšší súd SR, aspoň v prípade IS Dividend, jednoznačne potvrdil nesprávnosť konania ministerstva financií, ale tento výrok nič nemení na fakte, že fondy boli počas nútenej správy vykradnuté cestou výpredaja akcií z ich portfólia. Takýto výpredaj vždy odobrovalo ministerstvo financií.

Keď sme nakoniec pod rúškom tzv. očistenia bánk previedli tzv. nedobytné pohľadávky na Slovenskú konsolidačnú, a. s., čo reálne znamená na daňových poplatníkov, urobili sme to tak, aby to vyzeralo, že tieto úvery boli objektívne nedobytné. Podľa mňa nie je možné poskytnúť úver bez toho, aby ľudia, čo ho poskytli, neboli zaň zodpovední (!). Každé pohrebisko má svoju príčinu a formu, nad každým pohrebiskom treba vymenovať správcu a vysvetliť mu aspoň nejaké ciele jeho správy. Tento masový hrob slovenských podnikov, spravovaný Slovenskou konsolidačnou, a. s., však ešte neodpočíva v pokoji. Správca sa dohodol s jednou českou spoločnosťou, že ich splnomocní vymáhať pohľadávky, ktoré slovenské banky považovali za nevymožiteľné. Tie slovenské podniky, ktoré ako vojnoví invalidi prežili kupónovú privatizáciu a ktorých existencia doslova visela na vlásku pri prevode ich záväzkov do konsolidačnej spoločnosti, budú dorazené naším vlastným pričinením. Utrpenie podnikov sa nedá porovnať s individuálnym utrpením jednotlivcov. Ak však podnik je kolektívnym prejavom individuálnych kvalít, ktoré tu máme, tak je tento podnikový cintorín historickým monumentom našej ľahostajnosti voči politickej zodpovednosti.

Alexander F. Zvrškovec