Dva názorové prúdy

Hoci je Európska centrálna banka (ECB) nezávislou inštitúciou, politici sa stále pokúšajú o jej ovplyvňovanie. Takmer všetky vlády členských krajín eurozóny sa domáhajú zníženia úrokových mier. Francúzsko nedávno dokonca vyšlo s požiadavkou na zmenu peňažno-politickej stratégie ECB. Podľa dvoch profesorov ekonómie, poradcov francúzskeho premiéra Jeana-Pierra Raffarina, by nemala ECB trvať na maximálnej hranici inflácie do 2 % ročne, ale malo by sa pre ňu stanovovať rozpätie od 1 do 4 %.

Pritom však v štatúte ECB sa uvádza, že maximálna prípustná miera inflácie v eurozóne je 2 %. Frankfurtská centrála ECB konštatuje, že ak by sa teraz zmenil tento pilier peňažno-politickej stratégie ECB, „podkopalo by to dôveru v túto inštitúciu“. Poradcovia argumentujú aj tým, že banka by sa mala vzdať aj určovania cieľa rastu obeživa a mala by sa orientovať len na flexibilný inflačný cieľ. Tvrdia, že ECB nedokázala udržať infláciu pod stanovenou hranicou, a to v 26 mesiacoch zo 46, za celé obdobie fungovania ECB. Nemci však tejto predstave oponujú. Michael Schubert, ktorý je peňažno-politickým pozorovateľom Commerzbanky, uviedol, že za cenovú stabilitu sa považuje inflácia, oscilujúca okolo 2 %. V Nemecku pokladajú za „úder do vody“ aj ďalšiu radu z Paríža, aby sa neuvádzala referenčná hodnota pre rast obeživa, lebo ani tam zo 45 mesiacov v 35 neodhadla vývoj správne. Rast obeživa býva vyšší o niekoľko percent. ECB to vysvetľuje tým, že na termínovanom trhu je viazaných priveľa investičných miliárd, ktorých vlastníci nepovažujú akciové trhy za dôveryhodné. Zrušiť ukazovateľ rastu obeživa si banka nemôže dovoliť. Jej rozhodovanie by nebolo predvídateľné, čo by poškodilo kapitálové trhy.

(TASR)