JEDEN NA JEDNÉHO

Do Prahy sa počas summitu NATO chystá asi 12-tisíc odporcov globalizácie a kapitalizmu, ktorí už nahlásili vyše 40 pochodov a demonštrácií. Približne rovnaký počet policajtov by mal dohliadať na bezpečnosť a poriadok. Čiže malo by to byť jeden na jedného. Samozrejme, ľavicové protesty nie sú jedinou starosťou polície, tá sa bude snažiť predísť aj eventuálnym teroristickým útokom. A tiež je pravdou, že je lepšie byť pripravený na akúkoľvek eventualitu, ako potom horekovať. No aj tak skutočnosť, že si stretnutie lídrov „najdemokratickejších a najslobodnejších“ krajín sveta vyžaduje také rozsiahle bezpečnostné opatrenia, stojí za vážne zamyslenie sa.

Antiglobalistické demonštrácie sa už dávno stáli súčasťou každého významnejšieho zasadania vplyvných politických a medzinárodných organizácií, ako aj rôznych nadnárodných summitov. Médiá a politici hlavného prúdu pritom účastníkov týchto protestov v prvom rade vykresľujú ako hrozbu pre verejný poriadok. A v tomto duchu sa nesú aj odpovede na ich protestné akcie - buď usporiadatelia summitov zvyšujú bezpečnostné opatrenia ako v súčasnosti v Prahe, alebo sa za miesto konania stretnutí volia vzdialené a ťažko prístupné oblasti, čo sa stalo v prípade zasadania WTO v Katare či skupiny G7 v kanadských horách. Neudržateľnosť takéhoto pohľadu na antiglobalistických aktivistov sa výrazne prejavil pred niekoľkými dňami počas stretnutia Sociálneho fóra vo Florencii. „Florencia nie je rozumnou voľbou pre takéto podujatie, určite dôjde k ničeniu,“ zdôrazňoval taliansky premiér Silvio Berlusconi pred zasadaním. V skutočnosti nielenže nedošlo k ničeniu, ale obyvatelia Florencie vyšli na svoje balkóny a potleskom vyjadrovali podporu stotisícovému pochodu.

Extrémisti sú totiž len veľmi okrajovou záležitosťou v antiglobalistickom hnutí, ktoré je mimoriadne pestré. Tvoria ho najrozličnejšie ľavicové skupiny a organizácie. Väčšina z nich má pritom všeobecne akceptovateľný program, v ktorom poukazujú na neudržateľnosť súčasného vývoja našej planéty a jeho ničivý dosah na životné prostredie či životný štandard vo väčšej časti rozvojového sveta. Spoločnou črtou antiglobalistov je, že odmietajú rastúci vplyv nadnárodných korporácií či vojenskopriemyselných komplexov a žiadajú ľudskejšiu spoločnosť. Tú podľa nich nedokáže zabezpečiť globálny systém založený na surových pravidlách neobmedzeného trhu.

Hoci sa z mnohými tézami antiglobalistov dá polemizovať, faktom je, že ide o rozrastajúcu sa skupinu väčšinou mladých ľudí, ktorí majú v rukách silné argumenty. V čase, keď sa politické garnitúry v západných krajinách stretávajú s čoraz väčšou apatiou občanov, antiglobalisti sa javia ako možná alternatíva. Práve preto sa nemusí vyplatiť naďalej ich ignorovať a zatvárať sa pred nimi do prísne strážených rokovacích siení.

Rastislav Boldocký