Po lane do vesmíru?

Lano oddávna patrilo k symbolike objaviteľských ciest - bez neho sa neobišla žiadna poriadna plachetnica. Jeho sláva sa však neskončila vo chvíli, keď z mapy našej planéty zmizli posledné biele miesta. V lanách totiž vidí svoju budúcnosť i kozmonautika. V kozmickej ére dokonca môžu mať laná ešte významnejšiu úlohu než v časoch plachetníc. Okrem iného môžu vynášať náklady z povrchu planét až do vesmíru. Pokiaľ by ste sa chceli dostať do vesmíru dnes, potrebujete na to drahú a nehospodárnu raketu. Pokiaľ by ste sa tam však chceli dostať lacno, stačí vám na to lano. Na zvláštnu dráhu, ktorej sa vraví geostacionárna, musíte ešte umiestniť satelit a naň navijak s týmto lanom. Potom je to už naozaj ako vo výťahu - nastúpite do kabíny, dobre za sebou zatvoríte dvere (vonku bude mráz a vákuum) a stúpate do vesmíru... Geostacionárna dráha je dráha, po ktorej sa satelit pohybuje rovnakou rýchlosťou ako povrch planéty pod ním. Aby sa družica udržala na kruhovej obežnej dráhe okolo Zeme, musí sa pohybovať prvou kozmickou rýchlosťou, ktorá je 28 459 km/h. Vo výške 36 000 kilometrov nad rovníkom letí satelit rovnako rýchlo, ako sa otáča povrch planéty pod ním - družica bude trvalo „zaparkovanᓠnad rovnakým miestom. Geostacionárna dráha je síce podstatne ďalej, než lietajú raketoplány a než je umiestnená Medzinárodná kozmická stanica (t. j. asi 400 km nad povrchom), napriek tomu už dnes nie je jej dosiahnutie problém. Bežne sa na ňu umiestňujú napríklad komunikačné alebo televízne satelity. Vybudovať tu konečnú stanicu kozmickej lanovky nie je nič nemožné. Zostáva teda druhá vec: lano. A to je dôvod, prečo myšlienku kozmického výťahu odborníci dlho považovali za neuskutočniteľnú. Lano musí byť nielen dlhé 36 000 kilometrov, ale aj veľmi pevné a mimoriadne ľahké. Materiál, ktorý by mal potrebné parametre, zatiaľ neexistuje.

Americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) do svojho Programu pokročilej kozmickej dopravy (Advanced Space Transportation Program - ASTP) zaradil aj podprogram Tether zaoberajúci sa využitím lán vo vesmíre. Okrem iných možností sa tu zo všetkých strán skúma i myšlienka kozmického výťahu. Nezostalo iba pri teoretických štúdiách. Fyzici zaoberajúci sa nanotechnológiami zistili, že materiál pre lano potrebných vlastností si už dokážu aspoň predstaviť. Jeho základom by sa mohli stať nanoštruktúry tvorené uhlíkovými atómami usporiadanými po šiestich do akýchsi trubíc. Pritom trubice môžu byť navlečené jedna na druhú až v niekoľkých vrstvách.

Na konci výskumu by malo byť lano, ktoré by vážilo približne 20 ton. Po dopravení na geostacionárnu dráhu by sa jeho koniec spustil k Zemi a na stanicu by sa postupne vyťahovali ďalšie stále silnejšie laná, až by sa dosiahla požadovaná nosnosť. Geostacionárna stanica s kozmickým výťahom by predovšetkým otvorila dvere k planétam a do vzdialenejšieho vesmíru, pretože pre družice na nízkej dráhe je zbytočne vysoko. V jej blízkosti by sa stavali lode pre objaviteľské cesty, ale prebiehala by tu aj pravidelná doprava ľudí i materiálov. Postupne by takýchto kozmických staníc vzniklo na geostacionárnej dráhe viac a napokon by tu vyrástli skutočné vesmírne mestá.

(hdc)