Diktatúra okamihu

Eleonóra Bujačková

To červené srdce jasne žiariace nad Pražským hradom provokuje i znepokojuje. Až príliš výrečne nás vracia do mrazivých novembrových dní roku 1989, keď tribúny i masy pod nimi svorne sľubovali, že pravda a láska už na veky vekov zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Silné a odhodlané slová veľmi rýchlo vyvetrali a až priľahko ich nahradili iné. Menej ľubozvučné, o to viac kruté. Chuť a odhodlanie byť čestní, spravodliví, slušní sme postrácali na ceste za ctibažnosťou, mocou, korupciou, agresivitou... Akosi rýchlo sme zabudli na to, že demokracia nie je iba slovo. Brutálnu súťaživosť a možnosť rýchlo nahromadiť kapitál viacerí nezvládli. Nemá však zmysel uvažovať o budúcnosti hodnôt, pokiaľ si nevytvoríme hodnotu budúcnosti. Vznik etiky „budúcna“ by mohol otvoriť novú cestu zo slepých uliček, do ktorých nás zavrela diktatúra „okamžitosti“ a chamtivosti. Za najlepší prostriedok považujem dlhodobo platné zákony. Ľud chce žiť v bezpečí. „Slušnosť a právo je to isté,“ vraví Aristoteles v Etike Nikomachovej, a hoci oboje je dobré, predsa je lepšia slušnosť. Poriadny štát je povinný za zlý čin potrestať každého - bez ohľadu na jeho možné predchádzajúce skutky. Pretože ak sa prisúdi vážnosť občanovi za to, čo urobil pre štát, ešte smelosť a dôvera, že sa nemusí báť trestu, ak urobí čosi zlé, stane sa čoskoro takým spupným, že postupne nahlodá celú spoločnosť. Už Machiavelli odporúčal prideľovať vládcom a vysokým úradníkom strážcov, ktorí by dbali, aby nezneužívali svoju moc. Bez tohto opatrenia nepomôže ani čistota mravov, pretože neobmedzená vláda ich rýchlo skazí... Áno, mnoho sa za trinásť rokov zmenilo, ale ľudia zostávajú, žiaľ, rovnakí...