Končí sa sociálny mier?

Komentuje Vladimír Turanský

Slováci sa s obľubou pretláčajú. V tejto disciplíne patríme k medzinárodným majstrom. Vláda svojím programom, ale aj balíčkom skôr sociálnych ako ekonomických opatrení a ich presadzovaním v parlamente už ukázala silu svojich bicepsov. Odbory kontrovali, ale ich protestný pochod minulý týždeň kabinetom ani len nepohol. Ak by sa pretláčali premiér Mikuláš Dzurinda a prezident KOZ Ivan Saktor, tak by to bolo, aj vzhľadom na ich hmotnostné kategórie, jasné. Keďže sa však pustili do seba odbory a vláda, v prvom kole za asistencie parlamentu bodovala exekutíva.

Ak bude Slovensko v Európskej únii a budeme pri konštituovaní jej ústavy, ktorá obsiahne aj dokumenty typu sociálnej agendy schválenej v Nice, môžeme mať problémy. Táto agenda je zatiaľ len odporúčaná, ale je predpoklad, že sa stane záväznou. Ak by na Slovensku išlo o tendenciu znižovať do roku 2004 sociálne štandardy a následne, po prijatí do únie, sa k nim vracať, bol by to nedobrý pokus na občanoch tejto krajiny. Už aj KOZ, ktorá má v programe podporu našej integrácie, tvrdí, že ak vláda bude bez konkrétneho prerokovania zákonov v tripartite uplatňovať sociálne škrty, v značnej miere to môže ovplyvniť rozhodovanie občanov v očakávanom budúcoročnom referende o našej integrácii. Európska únia je sociálnou úniou, pričom je v podstate jedno, aká vláda je v tej-ktorej členskej krajine. V každom prípade prispôsobuje svoju sociálnu politiku tomu útvaru, v ktorom je, alebo do ktorého vstupuje. V našom prípade je ním práve únia. Slovensko by sa teda malo vystríhať obvineniu, že svojou sociálnou politikou ide proti tomuto spoločenstvu.

KOZ je toho názoru, že sa tak už deje, vstupuje do druhého kola pretláčania. Jeho symbolom je pasovanie sa na lídra neprebudeného sociálneho hnutia na Slovensku. Súboj pokračuje, neskončí sa ani tretím kolom. Ba môže to byť začiatok konca sociálneho mieru. Odborári si nemyslia, že EÚ nereaguje na sociálne problémy, naopak. Únia má jasné predstavy v oblasti sociálnej politiky, ktoré hovoria o tom, že všetky ekonomické procesy by mali podliehať tripartitnému dialógu a na zreteľ by sa mala brať sociálna vyváženosť opatrení. Ich kritika prichádza síce z Ázie i z Ameriky, kde je iná konštelácia sociálnych programov a ochrany zamestnanosti. Európa si však chce zachovať humanitné tradície. Chce svetu konkurovať aj sociálnymi aspektmi vývoja hospodárstva. Mohli by sme si to všimnúť.