PETROHRADSKÁ SÚHRA

Petrohradský summit prezidentov Georga Busha a Vladimira Putina len potvrdil smerovanie, ktorým sa v poslednom období uberajú americko-ruské vzťahy. Pod súčasné ovzdušie priateľstva a spolupráce sa v prvom rade podpísal pragmatický prístup ruskej hlavy štátu, neskôr mu ešte prospeli udalosti z 11. septembra a sčasti aj zjavné osobné sympatie oboch lídrov.

„Rozšírenie aliancie nebolo nutné,“ zopakoval V. Putin ruské stanovisko k expanzii NATO, no zároveň dodal, že Rusko toto rozhodnutie akceptuje. Počas celého priebehu najnovšej vlny rozšírenia Moskva nerobila veľký rozruch a podobne sa zachovala aj teraz, keď Brusel oficiálne odovzdal pozvánky siedmim novým kandidátom. A to sa aliancia dostane až k ruským hraniciam. Ak si spomenieme na silné a zdanlivo rozhodné slová Borisa Jeľcina, ktorými chcel dlho zabrániť vstupu ČR, Maďarska a Poľska do aliancie, zistíme, k akým zásadným zmenám došlo v ruskej zahraničnej politike po výmene na poste hlavy štátu. Vladimir Putin pochopil, že jeho krajina nemá ekonomický a politický potenciál, aby vystupovala ako globálna veľmoc, a tak nemá význam presadzovať nepresaditeľné záujmy. Naopak, snaží sa udržať vplyv Ruska v najbližšom susedstve a najmä obhájiť jeho ekonomické záujmy. Je mu jasné, že tieto ciele omnoho ľahšie ak má Spojené štáty za spojenca, ako keby ich mal za nepriateľa. Jeľcin tesne pred rozšírením aliancie o spomínané tri krajiny musel ustúpiť na celej čiare a ešte k tomu presviedčať verejnosť, že ústupok je vlastne víťazstvom. Putin v piatok „cársky“ privítal Busha a vystupoval s ním ako sebavedomý partner.

V nemalej miere k takémuto vývoju prispel aj 11. september. Moskva v rámci celosvetového boja proti terorizmu nielen získala voľnejšiu ruku v Čečensku, ale s určitým zveličovaním treba povedať, že Rusko je jedna z mála krajín na svete, ktorá aj v praxi uplatňuje americké slová o nutnosti „nekompromisnej vojne proti teroristom“. Prezident Bush v prepychovom paláci pri Petrohrade nezabudol. „Aj naďalej musíme bojovať s terorizmom. Rusko by malo privítať rozšírenie NATO,“ zdôraznila americká hlava štátu.

V podobnom kontexte sa dá chápať aj zhoda, ktorú prezidenti dosiahli v otázke Iraku. „Vyzývame Irak na úplné a okamžité splnenie rezolúcie číslo 1441 a všetkých ostatných rezolúcií Bezpečnostnej rady, ktoré s ňou súvisia,“ uviedli v spoločnom vyhlásení a doplnili, že v opačnom prípade bude Bagdad čeliť „vážnym dôsledkom“. Prezident Putin síce poznamenal, že Rusko si neželá samostatnú akciu USA v Iraku, no je málo pravdepodobné, podobne ako v prípade rozšírenia NATO, že Moskva urobí konkrétne kroky, aby jej zabránila. George Bush na revanš ešte pred summitom zdôraznil, že Washington bude akceptovať ekonomické záujmy Moskvy v Iraku (ruské ropné spoločnosti majú v Iraku v hre kontrakty vo výške niekoľkých miliárd dolárov). No V. Putin hlavne kalkuluje s dlhodobou strategickou spoluprácou so Spojenými štátmi v oblasti energetiky. USA sa totiž v poslednom období čoraz častejšie dostávajú do sporu s dôležitým spojencom a s najvýznamnejším dodávateľom ropy - Saudskou Arábiou, kde pôsobia viaceré teroristické skupiny a kde je pri moci jeden z najkrutejších autoritatívnych režimov na svete. Moskva preto dúfa, že by namiesto saudskej do USA mohla v dohľadnom časovom horizonte prúdiť ruská ropa. Nie náhodou prezident Putin po piatkovom summite označil Saudskú Arábiu a Pakistan za krajiny so silnými teroristickými koreňmi, zatiaľ čo podľa šéfa diplomacie Ivanova boj proti terorizmu sa neskončí odzbrojením Iraku. Existencia ruskej ropnej alternatívy je, samozrejme, výhodou aj pre Washington, ktorý má vďaka nej väčší manévrovací priestor vo vojne proti teroru.

Rastislav Boldocký