EXPERIMENT EURÓPA

„Pozvánku do NATO by sme už mali,“ hovoria si lídri stredo- a východoeurópskych štátov, „teraz už len tú úniu zvládnuť...“ Je síce pravda, že euroatlantické integračné ambície sa po minulom týždni pre mnohých členov bývalého komunistického „ostbloku“ stali viac realitou ako snom, kým sa však tieto sny celkom naplnia, čoraz žiadanejšie začínajú byť odpovede na otázku, čo nás všetko ich naplnenie bude stáť. V prípade NATO sa to po pražskom summite začína vojensko-ekonomicky jasnejšie kontúrovať, v prípade členstva v EÚ to ešte tak samozrejmé nie je, hoci už je všetkým jasné, že roh hojnosti a blahobytu po vstupe do EÚ určite nezískame.

Z tohto uhla pohľadu - nádeje chudobných a obavy bohatých - si chystané rozširovanie únie všíma britský denník The Times. Desať kontinentálnych kandidátskych krajín (okrem Malty a Cypru) sú, ako pripomína denník, prevažne rímskokatolícke, slovanské a... chudobné. Chcú vstúpiť do únie, ktorá je prevažne sekulárna, neslovanská a... bohatá! Britské noviny by sme mohli trochu spresniť, lebo z desiatky kandidátov Rumunsko a Bulharsko sú pravoslávne, slovanských je iba polovica uchádzačov (ČR, SR, Poľsko, Slovinsko a Bulharsko), no a čo sa týka chudoby, také Slovinsko v mnohých smeroch predbieha Portugalsko alebo Grécko.

Pravdu však majú The Times v konštatovaní, že počas prístupového procesu kandidáti doslova absolvujú „hrboľatú cestu“. Že nemali najlepšiu pozíciu pri rokovaniach. Nebolo veľmi na výber. Členstvom v EÚ chceli dosiahnuť bežný západoeurópsky štandard: ekonomické príležitosti a bezpečnosť plus politickú stabilitu, čo je zárukou zahraničných investícií a zvyšovania životnej úrovne. Z Bruselu, ktorý sa im javil ako maják záchrany v období ekonomickej transformácie, však prišla iba ponuka buď-alebo: prijmite naše podmienky alebo dovidenia. Prijali. Nejedna z týchto podmienok je však oveľa tvrdšia ako pravidlá, ktorými sa riadia terajší členovia EÚ. Uchádzači o členstvo akceptovali legislatívu únie a začali prácne prijímať 85 000 strán acquis communautaire do svojho zákonodarstva. Za cenu nemalých politických a ekonomických obetí, ústupkov a kompromisov. Nové direktívy vraj už nebudú, sľubujú poprední europolitici. V otázke prijatia jednotnej európskej meny - a euro chcú všetci kandidáti - dokonca ani nemajú na výber. V histórii rokovaní sa takéto podmienky podľa Times podobajú na direktívy, ktoré svojho času adresovala bohatá a vplyvná Rockefellerova Standard Oil Company malým nezávislým a chudobnejším producentom.

Treba len dúfať, že rockefellerovský spôsob podnikania si EÚ neosvojila ako ideál aj pri svojom rozširovaní. John D. Rockefeller dominoval svetovému trhu s ropou takmer 50 rokov a sú známe jeho tri hlavné obchodné praktiky: 1. mlčanie je zlato (zober zisk a mlč!), 2. priemyselná špionáž, 3. kontrola nákladov. Skúsme si rozanalyzovať prístup Bruselu. Mlčanie alebo skôr otáľanie s presnými informáciami (o dátume vstupu, o financovaní atď.) je častou politikou euroštátnikov voči kandidátom. Priemyselná špionáž. Len ťažko si môžeme predstaviť komisárov EÚ ako snoria po fabrikách a laboratóriách. Nemusia. Kandidáti oddaní myšlienke rýchleho vstupu do EÚ a v snahe otvoriť svoj trh a prilákať zahraničný kapitál už dávno otvorili svoje vedomostné trezory cudzine a dnes už nemajú žiadne tajomstvá, ku ktorým by EÚ (a pravdaže aj iní) nemali prístup. Vypomstí sa nám to po vstupe z hľadiska konkurencieschopnosti. Čo sa týka kontroly nákladov je EÚ veľmi dôsledná - postarala sa, aby noví (chudobní) členovia po rozšírení príliš nezbohatli. Nedopraje nám? Lebo finančné injekcie EÚ až tak veľmi neprevýšia odvody kandidátov do fondov únie. Čo na tom, že podniky štátov únie už teraz (!) z nás veselo profitujú a aj budú... Priamo i nepriamo. Lacnejšou pracovnou silou, daňovými úľavami, únikom mozgov, agresívnou reklamou, deštruovaním potenciálnej konkurencie. Z bohatých, ktorí sa už teraz trasú o svoje peňaženky, sa stávajú/stanú ešte bohatší a chudobní až tak veľa šancí na rýchle zbohatnutie nebudú mať.

Takto by sa však k rozširovaniu pristupovať nemalo, tvrdia britské noviny. Lebo kandidátske krajiny sa obávajú, že sa ich ľudia v únii stanú druhoradými občanmi, čo nechcú. Únia sa spolieha na maximálnu odhodlanosť kandidátov, sama však nepreukazuje ani potrebnú veľkorysosť, ani rozumné zmýšľanie, tvrdia Times. Neférová rovnica, ktorá - ako pripomína denník - pripomína experiment so životmi 75 miliónov ľudí, na ktorom stojí a padá aj budúcnosť samotnej EÚ. Experimentov však už táto časť Európy mala viac ako dosť. Nepotrebuje ďalšie. Chce veriť, že myšlienka jednotnej EÚ je postavená naozaj na základe princípov rovnosti. Nie jednostrannosti.

Iaromír Novák