Zlé zákony brzdia podnikanie

Nepohneme sa, kým sa nezamestnanému neoplatí pracovať

V deň svojich štyridsiatych narodenín, 8. augusta 1991, vydražil Anton Bialoň z obce Ladce bývalú kamenosochársku prevádzku štátneho podniku Komunálnych služieb. Hoci on i jeho manželka Anna mali dobré a predovšetkým stále zamestnanie, rozhodli sa pre neistú a hlavne dosiaľ v praxi nepoznanú dráhu náročnej profesie kamenosochárčiny. Jedným z rozhodnutí bola aj skutočnosť, že otec Antona Bialoňa bol pätnásť rokov kamenosochárom a spolu s jeho dlhoročnými skúsenosťami a pod jeho odborným vedením chceli rozbehnúť nový rodinný podnik.

Osud však chcel inak. O niekoľko mesiacov otec náhle zomrel a celé bremeno budovania firmy prenechal na synovi a neveste, ktorá sa dodnes venuje ekonomike firmy. Obaja manželia úver vo výške troch miliónov korún museli splácať ďalších šesť rokov. „Boli to veľmi ťažké roky. Nič sme si nemohli kupovať, všetky financie šli na splátky úveru. Dodnes nemáme počítač a všetko robím ručne...“ spomína na začiatky Anna Bialoňová. „Len pomaly sme začali dokupovať najnutnejšie vybavenie a stroje, potrebné na výrobu. Koruniek jednoducho nebolo. Na hlavu nám

padali stropy

starej budovy, ešte dnes, po viac ako dvanástich rokoch, žijeme veľmi provizórne. Kúrime v kachliach, kancelárie prerábame svojpomocne, lebo firmy, ktoré by nám urobili rekonštrukciu, si dovoliť nemôžeme. Tešili sme sa, že keď splatíme úver, vydýchneme si. Ale následne vzrástli vstupy energií, my sme s cenami nešli hore, čiže sa nič v náš prospech nezmenilo.“ Kamenosochárstvo Anton Bialoň Považská Bystrica s prevádzkou v obci Ladce ponúka klasický výrobný sortiment náhrobných dosiek v 25 materiálových variáciách, všetko z kvalitných zahraničných materiálov dovezených z Nórska, Švédska i Talianska. Dováža aj brúsky, doplnky, vkladané písmená, možnosť výberu z katalógov je veľká, všetko závisí od solventnosti zákazníka. Našťastie, aj niektoré slovenské firmy už začali s výrobou

váz a lampášikov,

takže aj túto možnosť využívajú. Okrem toho na objednávky vyrábajú schody, parapetné dosky, dlažby, porcelánové fotografie. Región, ktorý svojimi zákazkami pokrývajú, predstavuje nielen okolie Považskej Bystrice, ale aj okresy Ilavu a Púchov, objednávky realizovali aj na Orave.

Malá firma zamestnáva troch stálych pracovníkov, ostatným živnostníkom ponúka možnosť zárobku na konkrétnu objednávku. Paradoxom je, že v obci sa nachádza cementáreň, ktorej produkt je základnou surovinou na výrobu dosiek. A hoci je Anton Bialoň dlhoročným a pravidelným odberateľom, veľká spoločnosť neposkytuje žiadne výhody pre takýchto maloodberateľov. Musia dokonca stáť v rade kvôli desiatim vreciam a čakať, kým sa naplnia kamióny pred nimi. „Naším problémom je skutočnosť, že pracujeme oficiálne a poctivo. Na okolí je minimálne päť či šesť konkurentov, ktorí zamestnávajú neoficiálne,

neplatia odvody,

sú aj takí, čo podnikajú neoficiálne, a tým si môžu dovoliť aj nižšie ceny. Prečo miznú z cintorínov celé dosky a jednotlivé segmenty? Ja presne viem, aký sortiment a ktoré firmy dovážajú a keď vidím babku, ktorá má drahý svietnik či kríž, je mi jasné, že ho nekúpila normálnym spôsobom, lebo by si ho jednoducho nemohla dovoliť. Pre menej solventných zákazníkov je aj päťsto korún rozdielu v cene dosť a po konzultácii o cene s nami odchádzajú, pretože inde im pomník urobia lacnejšie. Sme v tomto smere bezmocní, hoci máme čisté svedomie. Kúpna sila obyvateľstva stále klesá a my to veľmi pociťujeme,“ konštatuje Anton Bialoň, ktorý má na svoju činnosť dokonca certifikáciu, parafovanú nemeckým inštitútom. Negatívne skúsenosti majú aj so zamestnancami. Keďže ide o sezónnu prácu,

od jari do jesene

je roboty viac, vtedy by zobrali aj serióznych brigádnikov z radov nezamestnaných. Tým sa však nechce robiť, pretože si vyrátajú, že sa im to neoplatí a vystačia aj z podpôr od štátu a bez ťažkej roboty. „Jednoducho štát má zlý systém. Zákony idú proti nám, neustále sa menia a nie sú stavané na našu podporu. Ničí nás aj výška odvodov. Zamestnaní by mali mať pracovné knižky, v ktorých by sa jasne ukázalo, či robiť chcú alebo nie. Mali by byť pod dozorom,“ konštatuje Anton Bialoň. Tvrdí, že jediným východiskom je vstup do EÚ, kde si už podobné veci jednoducho nebudeme môcť dovoliť. Malé firmy budú síce pohltené, ale aspoň konečne nastane poriadok.

„Manžela manuálna robota baví, nevie sedieť so založenými rukami, alebo sa prechádzať a kontrolovať zvrchu prácu ostatných. Hoci je kamenosochárčina ťažká profesia, keď treba, ide do terénu, robí v dielni zároveň s ostatnými. Nevyvážame sa v bavorákoch, jednoducho na to nemáme a nie je to ani naším zmyslom. Keď treba, idem s osádzaním pomôcť aj ja. Bojíme sa však nového roka a avizovaného zvyšovania cien energií, zvýšenia DPH za služby, kde sme zaradení aj my. Ak sa tak stane, už naozaj neviem, či prežijeme,“ hodnotí neistú budúcnosť Anna Bialoňová.

Zora Petrášová