CESTA DO EÚ VLAKOM

Reálna konvergencia k Európskej únii vyžaduje od SR aj ekonomické vyrovnávanie. Potrebujeme dosiahnuť, aby priemerné tempo rastu hrubého domáceho produktu bolo u nás asi o 1,5 percentuálneho bodu vyššie ako v krajinách EÚ. To znamená, že dynamika hospodárskeho rastu SR by mala už v tomto štvorročnom funkčnom období Dzurindovej vlády dosahovať priemernú úroveň aspoň 4 %. Odborníci však konštatujú, že ani pri vysokých tempách ekonomického rastu nebudeme spĺňať kritériá schopnosti konkurovať skôr ako pred rokmi 2010 až 2015. Ak by ekonomika dosiahla aj 4-percentný rast HDP na obyvateľa (čo je pri reštriktívnych opatreniach vlády v čisto teoretickej rovine), asi 70-percentnú úroveň EÚ by dosiahla okolo roku 2036. V roku 2021 by to bolo, ak by sme vykázali 5-percentný rast HDP. Pri optimistickom scenári (rast HDP 6 %) vidia odborníci reálny rok 2015. Veľa sme si sľubovali od vstupu do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Ani jeden z doterajších ministrov financií nenašiel odvahu oficiálne povedať, čo nás celý špás (členstvo v OECD) stojí, aký členský príspevok platí SR ročne? Zatiaľ môžeme s istotou povedať iba toľko, že kapitál sa cez ekonomické prostredie Slovenska pohybuje rovnako „naložený“ ako v časoch nášho nečlenstva v tomto

elitnom klube

30 najbohatších štátov. Britský magazín Euromoney v roku 2001 zostavil rebríček krajín podľa veľkosti investičného rizika a Slovensko v tomto „ekonomickom ATP“ veru Hewittom nie je. Najvyššie sme sa prepracovali na 58. priečku (v septembri 2001) a na 53. miesto (v marci 2001). Pritom Česko si udržalo 41., Maďarsko 35., Poľsko 48. a Estónsko 49. pozíciu. O konkurenčnosti hovorí nepriamo aj tzv. indikátor ekonomického sentimentu, ktorý vyjadruje očakávania výrobcov, obchodníkov a spotrebiteľov. Vlani v novembri sme sa v tejto ekonomicko-citovej oblasti dostali do záporných čísel. Obraz indikátora dôvery v priemysle negatívne ovplyvnili očakávania podnikov o zahraničnom dopyte. Asi nebude príliš bezcitné konštatovanie, že po 1. januári 2003,

keď doľahne

na podnikovú sféru drahší plyn, elektrina, teplo a pod., sa tieto očakávania podnikov určite nenaplnia a konkurenčnú schopnosť si môžu udržať iba ak ďalšou výraznou redukciou nákladov, teda prepúšťaním. Nedávna analýza časopisu The Economist sa dá preložiť do slovenčiny asi takto: stredoeurópske krajiny sa do EÚ približujú osobným vlakom, a to ešte niektoré štáty (vrátane SR?) sú vôbec rady, že dostali lístok 2. triedy. Odborné kruhy pritom už minimálne dva roky upozorňujú, že sme svedkami dvoch prístupov k hodnoteniu prístupových procesov SR smerom k EÚ. Aj keď sa ustáli rok 2004 ako termín rozširovania únie, praktické národohospodárske hodnotenie našej reálnej pripravenosti hovorí o horizonte 15 až 20 rokov. Komisár EÚ zodpovedný za rozširovanie únie Günter Verheugen jednoznačne povedal, že ekonomika Česka svojou výkonnosťou nie je reálne pripravená dostať sa do EÚ pred rokom 2005. Ako by sa v tejto etape formovali de facto dve únie: Európska hospodárska a menová únia, čiže akýsi klub výkonných a relatívne bohatých krajín. Druhou skupinou sú

slabšie krajiny

vrátane SR, ktoré sa do únie približujú akoby „vonkajším okruhom Eړ, teda spomínaným vlakom 2. triedy. V skutočnosti ak chceme, aby stredoeurópsky vlak začal reálne dobiehať európsku strelu, musí ísť zákonite rýchlejšie. Dynamickejšia jazda je spojená so zvýšenou spotrebou paliva, a to si pýta viac investícií do oživenia výroby. Odborníci na porovnanie uvádzajú príklad Nemecka. Na zabezpečenie ekonomického vyrovnávania bývalých západných spolkových krajín s novými východonemeckými vynaložila vláda viac ako 1000 mld. DEM. Napriek tomu vidíme to, čo vidíme: exodus obyvateľstva z východu na západ a hromadný krach priemyselných firiem bývalej NDR. Po doterajších skúsenostiach napríklad s členstvom SR v OECD je vôbec otázne, či si podobné bremeno na svoje plecia zoberú vyspelé západoeurópske štáty vo vzťahu ku kandidátskym krajinám.

Tibor Bucha