Mať schopnosť vyplácať dôchodok

(Pokračovanie z 5. a 6. 11.)

2. Podoba reforiem je výrazne ovplyvnená „diktátom“ Svetovej banky, ktorý je vedome prijímaný ako pokrokový model, avšak pravdou je, že sleduje najmä ekonomické ciele. Vôbec sa nevyužívajú skúsenosti Európskej federácie dôchodkového zabezpečenia, ktorá je jediným reprezentantom západoeurópskych penzijných fondov vybudovaných na neziskovom a zamestnávateľskom princípe a predstavuje najvýznamnejšiu formu fondového zabezpečenia dôchodkov v rámci II. piliera - teda doplnkové dôchodkové zabezpečenie.

3. Presadzovanie obchodnej formy penzijných fondov (povinných alebo dobrovoľných) vedie k podriadeniu dôchodkových úspor vlastníckym záujmom zahraničných finančných inštitúcií, je drahé a záujem vlastníka fondu je nad záujmom poistenca. Pri presadzovaní obchodnej formy sa prejavuje sila nadnárodných spoločností, ktoré ovplyvňujú aj legislatívne úpravy a organizujú vytváranie a koncentrovanie jednotlivých „penzijných trhov“.

4. Trojpilierový model EÚ založený na širokej účasti neziskových zamestnávateľských fondov v rámci II. piliera (v našej podobe doplnkové dôchodkové poistenie podľa zákona č.123/1996 Z. z.) zachováva národnú identitu penzijných úspor a vykazuje lepšie výsledky z hľadiska záujmov poistenca, čo by malo byť podstatou dôchodkového systému.

5. V jednotlivých krajinách strednej a východnej Európy záujem o národné penzijné fondy prakticky vždy prejavujú tie isté zahraničné finančné skupiny. Povinné dôchodkové sporenie sa považuje za rýchlu cestu ku koncentrácii a ovládnutiu trhu v krajine, a preto sa presadzuje súkromný kapitalizačný fond spravovaný súkromnými správcovskými spoločnosťami. Dobrovoľné doplnkové a zamestnanecké penzijné fondy do tohto scenára nezapadajú a z toho dôvodu sú odmietané.

6. Reformy sú v niektorých krajinách spustené bez dostatočnej legislatívnej prípravy, bez spoločenského konsenzu, mechanicky sa preberá čílsky alebo švédsky model tzv. virtuálnych individuálnych účtov.

7. V Čile sa v posledných rokoch objavujú problémy, ktoré by mohli ohroziť celý systém. Ide najmä o úspešnosť výberu príspevkov, ktorá v posledných rokoch výrazne klesá (Čile má 15 miliónov obyvateľov, avšak iba šesť miliónov Čiľanov je majiteľmi vkladných dôchodkových knižiek. Do popredia sa dostáva otázka, ako je poistených a zabezpečených „zvyšných“ deväť miliónov Čiľanov?). Tiež je typická malá diverzifikácia investícií a v neposlednom rade pre čílsky model sú charakteristické vysoké prevádzkové náklady penzijných fondov ako dôsledok boja o poistencov.

Zdroj: Sociální politika č. 3/2001, s. 10 - 13.

Názorné veľmi zjednodušené príklady:

Príklad č. 1:

Občan, ktorý by si odkladal 10 % z priemernej mesačnej mzdy,

ak by kapitalizácia bola v podmienkach SR od roku 1960

Rok Priemerná mzda Uložená suma

(iba podľa odhadu) za uvedené roky

1960 asi 1800 Sk 180 x 12 mesiacov = 2160

až 1970 mesačne 2160 x 10 = 21 600

1971 asi 2500 Sk 250 x 12 = 3000

až 1980 mesačne 3000 x 10= 30 000 Sk

1981 asi 5000 Sk 500 x 12 = 6000

až 1990 mesačne 6000 x 10 = 60 000 Sk

1991 asi 10 000 Sk 1000 x 12 = 12 000

až 2000 mesačne 12 000 x 10 = 120 000 Sk

súčet súm

za obdobie 231 600 Sk

1960 - 2000

Na základe uvedeného je otázne, ak by nebolo priebežné financovanie dôchodkového zabezpečenia v Slovenskej republike, na aké dlhé obdobie by „kapitalizovanᓠsuma stačila občanovi, ktorý by od 1. 1. 2001 začal poberať starobný dôchodok. Aj keby išlo o vyššiu sumu, napríklad o 600 000 Sk (čo vzhľadom na priemerné mzdy v národnom hospodárstve a rast životných nákladov je asi „ťažko reálne“).

Vzhľadom na infláciu, ako aj rast životných nákladov (napríklad pri mesačnej sume 10 000 Sk) by táto suma (231 600 Sk) vystačila občanovi iba na obdobie 23 mesiacov, teda ani nie na dva roky. V prípade sumy 600 000 Sk by to bolo na obdobie 60 mesiacov, čiže na päť rokov. A čo potom? Nikto z nás nevie, koľko rokov bude žiť po dovŕšení dôchodkového veku, teda po nástupe do dôchodku. Buď sa dôchodku vôbec nemusí dožiť, prípadne môže žiť ešte ďalších 15 - 20 rokov. Z čoho by bol občan v postproduktívnom veku zabezpečovaný, ak by nebolo „priebežné financovanie“?

Už len z tohto zjednodušeného príkladu je zrejmé, že je potrebné zachovať tak 1. základný povinný pilier dôchodkového zabezpečenia financovaný priebežnou metódou, ďalej rozvíjať 2. pilier dôchodkového zabezpečenia, ktorým je v našich podmienkach doplnkové dôchodkové zabezpečenie a 3. pilier by sa mal budovať na báze dobrovoľnosti - má zmysel iba pre veľmi dobre zarábajúce profesie, je bezvýznamný pre ľudí zarábajúcich minimálnu mzdu či pre občanov s priemernými mzdami. A práve tým by sa mala dať kapitalizácia na výber na základe ich „dobrovoľného“ rozhodnutia.

Zároveň je potrebné upozorniť na skutočnosť, že „priebežný“ systém financovania dôchodkového zabezpečenia vychádza z princípu zásluhovosti, ktorý sa premieta do spôsobu výpočtu jednotlivých dávok. Zásluhovosť sa vo forme poistného princípu považuje za hlavnú zásadu základného dôchodkového systému. Tento princíp však nie je jediným princípom ovládajúcim dôchodkové zabezpečenie, pretože zákonodarca berie do úvahy aj princíp sociálny, a to najmä „v zabezpečení pozostalých pri strate živiteľa, v zabezpečení invalidných občanov a pri zvyšovaní výmery dôchodkov, ktoré sú jediným zdrojom príjmu dôchodcov a ich rodín“. A práve týmto spôsobom je zabezpečená sociálna ochrana „všetkých“ občanov SR.

Príklad č. 2:

Sú mladí rodičia - muž vo veku 35 rokov (VŠ - začal pracovať od 25. roku veku - ideálny stav vzhľadom na mieru nezamestnanosti) a žena vo veku 32 rokov (VŠ - skončila školu, bola na materskej a rodičovskej dovolenke 6 rokov). Majú dve nezaopatrené deti vo veku 8 a 10 rokov. V prípade autonehody zahynú obaja rodičia. Otec pracoval 10 rokov a matka iba 2 roky. V prípade zavedenia „čistej“ kapitalizácie, ak by otec i matka mali mzdu vo výške 35 000 Sk (čo je napríklad v štátnej a vo verejnej službe vzhľadom na vek nereálne), otec i matka by mali za 10 rokov na účte sumu 420 000 Sk (málo pravdepodobné).

Výpočet: 10 % z mesačnej sumy 35 000 Sk = 3500 Sk

za 1 rok - 3500 x 12 mesiacov = 42 000 za 10 rokov - 42 000 x 10 = 420 000 Sk

Na akú dobu by táto suma vystačila v prípade dvoch nezaopatrených malých detí? Pri mesačných nákladoch napríklad 10 000 Sk by táto suma vystačila na 42 mesiacov, teda na tri roky a päť mesiacov, v prípade staršieho dieťaťa do 13,5 roku veku a mladšieho dieťaťa do 11,5 roku veku. Z čoho by potom boli zabezpečené deti? Išlo by o deti, ktoré ešte neskončili ani povinnú školskú dochádzku. Zároveň je potrebné upozorniť na skutočnosť, že sa odbúravajú dotácie aj na detské domovy.

Poskytovali by sa im potom sociálne dávky zo systému sociálnej pomoci. Ide však o systém financovaný z prostriedkov štátneho rozpočtu tvoreného aj z daní fyzických a právnických osôb, ktoré sa znižujú. Vzhľadom na to, ako aj na deficit verejných financií rast dávok sociálnej pomoci nie je reálny a možno očakávať ich nominálny, ako aj reálny pokles.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že je potrebné zdôrazniť, že Slovenská republika sa hlási k tzv. neoliberalistickému modelu sociálnej politiky, ktorý predstavuje pozíciu stredu. Podporuje trhový mechanizmus a proces privatizácie, avšak zároveň aj obmedzené regulačné zásahy štátu do ekonomickej a sociálnej oblasti. Tento model vznikol ako reakcia na ropné krízy v 70. rokoch, na rast nákladov a zdraženie vstupov a sťaženie konkurencieschopnosti. Je prejavom snahy súladu medzi dosahovaním ekonomickej prosperity a sociálnych potrieb rozvoja spoločnosti. Opiera sa o zásadu, že sociálne potreby majú byť primárne uspokojované príjmami z pracovného procesu na základe pracovného výkonu a zásluh. Trhové hospodárstvo účelovo spája s plánovaným hospodárstvom, nie však s hospodárstvom direktívnym. Ochraňuje súkromné vlastníctvo a podnikanie pri pluralite podnikateľských subjektov vrátane štátu, podporuje rozvoj sociálnych služieb a väčšiu mieru redistribúcie príjmov. Štát garantuje iba základné, spoločensky uznávané minimum potrieb a vytvára široký priestor na činnosť neštátnych subjektov. Neznamená potlačenie sociálnej politiky štátu, ale je prejavom snahy dosiahnuť ekonomickú prosperitu v súlade so sociálnymi požiadavkami rozvoja spoločnosti. Dôraz kladie na hodnoty spravodlivosti, solidarity a slobody, pričom sa snaží o zvyšovanie sociálnej rovnosti a sociálnej spravodlivosti. Zásadu výkonnosti zdôrazňuje ako záväzok voči spoločnosti, ale neabsolutizuje ju, najmä nie pre sociálnu oblasť. V súčasnosti je typický pre krajiny západnej Európy, najmä pre Nemecko, Rakúsko a do určitej miery Francúzsko a Belgicko.

Sociálna politika býva deklarovaná sociálnym programom, ktorý je zverejnením hlavných cieľov, záujmov, zámerov a vytýčením smeru, ktorým sa daný sociálny systém tej-ktorej krajiny bude v tom-ktorom období uberať. Vo vyspelých demokratických krajinách realizácii sociálneho programu predchádza dôkladná analýza problému, verejná diskusia o prioritách a spôsoboch realizácie zvolených cieľov, analýza nákladov a prínos realizácie programu, ako aj odhad prijateľnosti pre súčasnú generáciu a dôsledky pre budúce generácie.

Vo svete boli takmer všetky programy sociálneho zabezpečenia založené na princípe sociálnej solidarity občanov. S rozvojom spoločnosti sa prejavuje čoraz väčší vplyv nielen politických strán, ale aj rôznych nátlakových skupín, napríklad lekárskych komôr, občianskych združení, tzv. sociálnych partnerov vlád - teda odborov a zväzov zamestnávateľov.

Sociálna ochrana v spoločnosti je predovšetkým politickou otázkou. Už v 20. rokoch 20. storočia Winston Churchill, ktorý nebol ľavicovým politikom, pochopil „železný zákon“, podľa ktorého žiadna vláda neprežije dlho pokus ísť proti myšlienke sociálneho zabezpečenia občanov.

Sociálne práva občanov tvoria významnú súčasť komplexu ľudských práv, ktoré sú predmetom nielen vnútroštátnej právnej regulácie, ale aj medzinárodného práva. Ide o základné ústavné práva úzko späté s ideami právneho a sociálneho štátu, ktoré vznikali na troskách klasického liberalizmu.

Sociálne práva predstavujúce „druhú“ generáciu ľudských práv zakotvujú nároky voči štátu a vyžadujú jeho aktívne správanie. Na druhej strane by mali zabezpečiť materiálne predpoklady na využitie individuálnej slobody, ako aj vytvárať materiálne predpoklady na zabezpečenie základných existenčných podmienok.

Základom sociálnej politiky je jedinec ako súčasť celku so svojimi jedinečnými vlastnosťami, schopnosťami, záujmami, potrebami, jeho blaho, prospech, jeho základné neodňateľné a nescudziteľné práva, avšak predovšetkým právo na ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti, ako aj na dosiahnutie všestranného rozvoja človeka.

Zdá sa, akoby kompetentní zabúdali aj na základné funkcie sociálnej politiky, ako aj na existujúcu deľbu práce v spoločnosti (profesie nevyhnutné pre život každej spoločnosti, avšak nevyžadujúce napríklad vysokoškolské, prípadne ani stredoškolské vzdelanie a z toho dôvodu odmeňované iba vo výške minimálnych miezd) a na vzájomný vzťah hospodárskej a sociálnej politiky.

Rozvoj sociálnej politiky závisí nevyhnutne od výkonnosti ekonomického vývoja, čiže od hospodárskej politiky, pretože iba reálne vytvorené dostatočné množstvo zdrojov tvorí základ financovania sociálnej politiky. Z uvedeného vyplýva, že opatrenia sociálnej politiky nie je možné realizovať bez dostatočného množstva zdrojov vytvorených hospodárskou politikou.

JUDr. Z. Macková, PhD.

(Pokračovanie)