Dúchanie do tlejúcej pahreby

(Pokračovanie zo 6. 11.)

Ako predseda Terminologickej komisie Jednoty slovenských matematikov a fyzikov si teraz celkom svojvoľne dovolím rozkošnú terminologickú odbočku.

Slovenské slovo blbosť uvádza ako prvý vo svojom Slowári Anton Bernolák. Po dve

storočia nám teda neprávom natískajú, že blbosť je čechizmus. Blbosť je naša a

nedajme si ju vziať. O tom, že blbosť prenikla aj medzi informatikov, vypovedá

slovo softvér. Ako sa tam votrelo dlhé é, nevie nik. Softvééér. A to je u nás prosím

pekne prepytujem platná norma.

Profesor Pavol Brunovský sa zas opakovane obracal na našu vrchnosť s

poukazom na inú absurditu. Podnikateľ si môže cestovné výdavky zahrnúť do

nákladov - náš odborník pracujúci dočasne v zahraničí nie. Slovensko obkolesujú

krajiny, kde tento nonsens dávno zrušili. Takže za každú letenku platí vedec a iba

na Slovensku daň. Toto nezmyselné pravidlo sa vraj nedá zrušiť. Má preto

priezračne jasný dôsledok - kde sa to len dá, platia naši ľudia dane vonku.

Ďalšia blbosť sa opakuje každoročne. Každoročne sa napriek všetkej

žalostnosti nášho školstva a vedy rozhodnú stovky absolventov pre doktorandské

štúdium. Za ozaj trápne štipendium do 5-tisíc korún mesačne sa títo mladí ľudia

pokúšajú zostať. Ibaže peniaze pre nich každoročne nie sú. Niet dosiaľ sily, ktorá

by štipendiá pre doktorandov naplánovala. Fakulty teda každý rok až do leta

nevedia, či a koľko týchto financií bude, nevedia teda ani presný počet miest. V

priebehu leta sa opakovane prijíma provizórne rozhodnutie - štipendiá sa

vyplácajú z rezervy - nie z rozpočtu.

Blbosť kde-tu prenikne aj na naše fakulty, ústavy či do komisií. Z Filozofickej

fakulty UK vyštvali nedemokratmi nahuckaní študenti-senátori doktora vied,

ktorého vôbec nepoznali, lebo sa na fakultu vracal z diplomacie po viacročnej

misii. Právnická fakulta UK sa sama vyhnaním profesorov čiastočne

odakreditovala a jej senát prijal bezprecedentné rozhodnutie, že deti

zamestnancov fakulty potrebujú na prijímačkách iba polovicu bodov. Nevedno, koľko

uchádzačov vzápätí adoptovali zamestnanci, kvalifikačne od upratovačiek nahor. Na

Hudobnej fakulte VŠMU odborné komisie schválili niekoľko habilitácií, z ktorých

potom značnú časť vedenie školy zrušilo. V najkrikľavejšom z týchto prípadov bol

nevedno prečo v komisii známy agnostik, ktorý sotva čo i len raz v živote

publikoval na recenzovanom podujatí. Tento kontroverzný pán o prijatí habilitácie

hlasoval za i proti. V komisii tak, a potom dodatočne onak. :-)

Najrenomovanejší slovenský informatik, Bratislavčan prof. Jozef Gruska, musí

cestovať učiť - do Brna. Na FEI STU zakázali svojim učiteľom učiť v Trenčíne.

Na Slovenskej akadémii vied sa politicky sformovaná skupina umenovedcov

pokúsila prekaziť obhajobu veľkého doktorátu, no na obhajobu sa neunúvali, takže na

odbornú diskusiu sa ani nedostalo. Na Prírodovedeckej fakulte UK podľa istého

rozhodnutia mali prijať bez pohovorov uchádzačov na geológiu. Prihlásilo sa ich asi

900 - na katedru, ktorá mala v tom čase 9 mikroskopov. Čiže vyučovanie v

laboratóriu by malo bežať pre sto krúžkov týždenne. Pre najvýraznejší

slovenský informatický talent - dnes nemecký profesor Juro Hromkovič - sa

nepodarilo ani za komunistov zabezpečiť byt, no kvôli bytom dodnes odchádzajú zo

školstva i zo Slovenska prakticky všetci mladí učitelia, všetci s mesačným platom

pod desaťtisíc, o dva rády menej ako najvyššia ponuka, bez šance ušetriť

státisíce. Kruh sa uzatvára - najlepší odchádzajú, dorast nedorastá, rastie iba

generačná medzera, v senátoch, radách a komisiách sa niekedy prijímajú

prinajmenšom kuriózne rozhodnutia... Akademická obec na fakultách i ústavoch

vo všeobecnosti starne, redne - a nemúdrie.

Na našej fakulte FMFI UK (predtým MFF UK) sa zas prijalo nedomyslené

rozhodnutie o striktnom používaní legálneho softvéru. Reálne to spôsobilo,

spolu s inými okolnosťami, že v istej počítačovej učebni chýbali kompilátory.

V roku 2001, v treťom tisícročí, v ére tretej vlny teda naši študenti nielenže

pracovali na muzeálnom hardveri, na 14-palcových obrazovkách, ale trénovali

programovanie počítačovej grafiky - bez programovacieho jazyka. Plávanie bez

vody. Bicykel pre rybu. Rozprávaniu o takejto situácii na dnešnej vysokej škole

nikto zo Západu nemôže ani len uveriť.

Legalizácia softvéru v školstve predstavuje dlho odkladaný a neriešený

materiálny i morálny problém. Na tomto možno najlepšie vidno, ako žobráctvo

školstva priamo zapríčiňuje aj morálny úpadok. Ako máme učiť najnovšie

technológie? Učiť amorálne na kvalitnejšom kreknutom softe alebo morálne

korektne na vykopávkových verziách? Vybavenie škôl je našim študentom na

posmech. Na výučbu počítačovej grafiky nemáme jediný 3D akcelerátor. A vôbec -

čo tam po harde a softe! Nemáme na všetkých školách a fakultách peniaze ani

len, s prepáčením, na toaletný papier na záchodoch.

Finančná výška slovenských grantov sa súčasnej vede a výskumu iba

vysmieva a na získanie medzinárodných projektov často nie sme primerane

laboratórne ani kvalifikačne vybavení. V slovenských vedeckých grantoch niet

spravidla mzdových prostriedkov. České granty na stabilizáciu mladých

vedeckých pracovníkov môžeme iba závidieť.

Vzdelaným mozgom musíme rozumieť ako surovine. Vzdelaná sivá hmota patrí

k obnoviteľným zdrojom. Odlev mozgov znamená drancovanie krajiny.

Vykrádanie jej budúcnosti. Podľa odhadov budovateľov Euro Valley [Klev01]

chýba v USA 300-tisíc informatikov a v Nemecku asi 80-tisíc

(www.EuroValley.sk, www.EuroValley.org).

Krajina bez mozgov sa vývojovo spomaľuje. V USA už desaťročia presahuje

počet prvoročiakov na vysokých školách polovicu populácie. U nás žalostne

percentuálne nízku vysokoškolskú vzdelanosť identifikovali už komunisti, mladá

brežnevistická a neskôr nastupujúca perestrojková červená elita pod vedením Petra

Weissa a Pavla Kanisa, ktorí si vtedy dali potajomky preložiť skvelú knihu Alvina

Tofflera Tretia vlna [Toff85], aby mohli lepšie i kvalifikovanejšie klamať. Pokus

zvýšiť počet prvoročiakov spravila Mečiarova vláda zriadením viacerých

univerzít. Ani budúcnosťou Slovenska sa vehementne oháňajúci mečiarovci na

tieto školy reálne peniaze nedali. Najkrikľavejší konflikt tým vyvolali medzi

bratislavskou VŠMU a novovzniknutou banskobystrickou akadémiou, lebo zhruba

povedané etablovanej škole vzali peniaze a dali ich začínajúcej. Tým zasiali do

umeleckého školstva iracionálny spor. Navrhoval som vtedy mne dostupným

politikom, aby sprivatizovali Naftu Gbely alebo SPP ako mimorozpočtový reálny

zdroj pre vysoké školy a vedu. Odpoveď si viete poľahky predstaviť. Za

mečiarovským pokusom stáli aj ľudia pochybnej odbornej i morálnej kvality,

napr. človek, ktorý začiatkom normalizácie prenasledoval prírodovedcov a v

ktorého knihe môžete nájsť trojuholník, ktorý je podľa autora súčasne pravouhlý i

rovnostranný. Takíto machri založili aj totálne trápny úrad na produkovanie vízií

pre Slovensko, v podstate dobre zamaskovaný a výborne platený starobinec pre

neschopákov.

A naopak. Ak máte vo firme špičkovú hlavu, ktorá speje do dôchodku, môžte ju

platiť ešte desaťročia. V slovenskom školstve je to zakázané. Odborník do dôchodku

odísť musí. Aj v prípade, že iný taký chýba. Porušuje sa tým mimochodom akési

ľudské právo, no to u nás nikoho neštve.

Mne dostupní politici všetkých relevantných strán sa mi v relatívne úprimných

súkromných rozhovoroch priznali, že ich skutočným cieľom je školstvo čím viac

zničiť - všetci svorne totiž potrebujú čo najhlúpejších voličov. Napísal som vtedy, po

týchto rozhovoroch s koaličníkmi aj opozičníkmi, pre Slovenský rozhlas nedeľné

živé slová pod názvom Mŕtve slová. Vo verejnoprávnom médiu sa zľakli a

objednaný text neodvysielali. Text potom vyšiel v Literárnom týždenníku [Ferkxx]

a v prvom slovenskom internetovom časopise Mederly Hills.

Krajina bez mozgov sa vývojovo spomaľuje. Stráca budúcnosť.

V situácii takto vydrancovaného územia sa ocitla takmer celá Afrika. Naša

budúcnosť by mohla vyzerať aj ako africká súčasnosť, stav bez budúcnosti, situácia

„zachráň sa, kto môžeš“. Osvietenejší africkí potomkovia či pozostalí

drancovačov a napomáhačov zorganizovali na americkej univerzite, ktorej

študenti sa rozhodli podporovať myšlienku, v priestoroch Comptom College v

Los Angeles, medzinárodný tribunál proti štrukturálnemu zločinu veriteľov - na

súdenie vinníkov africkej katastrofy 5. - 6. februára 2000 [Tesa00]. (O tomto

tribunáli naše veľké médiá, možno aj preto, že výpredaj budúcnosti štátu, t. j.

gigantickú zadlženosť znamenajúca „africkᓠpôžička sa od zasadania slovenskej

vlády koncom marca 2001 pripravovala aj pre Slovensko, verejnosť nesmeli a

nesmú informovať. Mechanizmus implementácie takéhoto de facto zákazu

podrobne opisuje „americký disident č. 1“ Noam Chomsky [Chom99]). Afričania

dnes odmietajú morálnu zodpovednosť za gigantické dlhy, ktoré im narobili

servilné vlády a ich „poradcovia“. Svoju vlastnú emigrovanú elitu však už

nijakovsky nepritiahnu do zúfalých domovín plných chorôb, prostitúcie,

narkománie, zločinu a beznádeje. Nie sme ešte tam, ale zatiaľ spejeme práve a iba

tam. Zvyšok odseku parafrázujeme a citujeme z [Tesa00]. Očakávaný pokles

priemerného veku až o 20 rokov, čiže na 33 rokov, podľa správy OSN, 42 percent

populácie „žije“ s menej ako 1 dolárom na deň, viac ako 60 percent populácie

nemá prístup k pitnej vode, ročne zabije tuberkulóza, ktorá sa už vrátila aj k

nám, 600-tisíc Afričanov, malária milión, z toho 400-tisíc detí mladších ako 4 roky,

podvýživou trpí 48 percent detí v Etiópii, 41 percent v Eritrei, 34 percent v

Burundi, viac ako polovica afrických krajín je postihnutá vojnami, viac ako 12

miliónov Afričanov sú potulujúci sa bezdomovci a mládež má jedinú perspektívu

chudoby alebo vstupu do ozbrojených bánd, v ktorých podľa odhadu bojuje aj

okolo 300-tisíc detí. Vojny sa predlžujú a sama existencia štátov je vedome

spochybňovaná. V Kongu a bývalej Zaire sa vraždia celé populácie s cieľom, aby

rozvrátené a bezmocné štáty nemohli požadovať za platenie svojho bohatstva

nerastov a ropy... „Nepožadujeme od vás charitatívnu činnosť. Požadujeme len to,

aby bola konštatovaná zodpovednosť za neblahý vražedný vývoj, nanútený nášmu

kontinentu... Som si istý, že niektorí tu prítomní, ktorí prichádzajú z iných

kontinentov, nájdu v plánoch štrukturálneho vyrovnania, ktoré sú vnucované nám, len

obdobu toho, čo je vnucované im,“ povedal okrem iného v otváracom prejave

žalobca. Trh IT v najzbedačenejších krajinách si možno predstaviť ako

aproximáciu prázdnej množiny, skoro nič.

Slovenský publicista E. Chmelár, nepoznajúc „africký tribunál“, v týždenníku

Slovo upozornil, že prijatie gigantickej pôžičky súčasnou vládou bude

najzávažnejšou historickou udalosťou v dejinách Slovenska. Zhruba povedané, závisí

to konkrétne od podmienok superpôzičky, že od tej chvíle bude možno celá

výkonnosť ekonomiky Slovenska stačiť sotva na splácanie úrokov.

Krajina bez mozgov sa vývojovo spomaľuje. Stráca vlastnú budúcnosť a

svoju najcennejšiu surovinu, hlavy, ktoré môžu tú budúcnosť vytvárať.

Jediným logicky konzekventným východiskom z tejto bezvýchodiskovej

situácie ostáva a bude emigrácia. Nájdenie východiska z bezvýchodiskovosti. Táto

záchrana sa dá spraviť iba individuálne. Emigrovať môžu rodiny, nie národ. Projekt

emigrácie celého slovenského etnika z nebezpečného územia, o ktoré sa neustále a

úspešne usilujú mocnejší, zo začiatku 20. storočia zostal iba projektom.

Na bezútešnom zbedačení Slovenska pracujú doterajšie vládne elity

predprevratové i poprevratové. Ideálom študentov je získať diplom a odísť.

Dlhodobo tu ostávajú neschopnejší.

K emigračnému ideálu našej vzdelanej mládeže niet zatiaľ reálnej

alternatívy. Slepé vládnuce elity tým poškodzujú pre nadaných aj slobodu voľby aj korektnú súťaž.

Reálnou alternatívou by sa mohol stať prekvitajúci IT sektor. Už podľa trinásť

rokov ignorovanej Markušovej prognózy máme na to všetky predpoklady.

Hlúpy príbeh

Každá skupina modernizátorov Slovenska skončila v roztrpčení, na

popravisku, vo väzení, medzinárodne renomovaní reprezentanti Slovenska od

Štúra cez Štefánika po Dubčeka viac-menej pravidelne zahynuli za neobjasnených

okolností, celé skupiny hláv, ktoré sa pokúšali prevziať zodpovednosť za

budúcnosť Slovenska, skončili minimálne v znechutení. „Hojže, Bože, jak to

bolí, keď sa junač roztratí...“ Najnovšie sa to možno týka troch osvietených ľudí,

ktorí koncom tisícročia vyštartovali s projektom Milénium: prof. Miron

Zelina, V. Rosa a xx. (www.education.gov.sk) alebo osmice autorov

Siedmich princípov rozvoja výskumu a technologického vývoja [Baue01] alebo

autorov projektu informatizácie spoločnosti, ktorý v lete 2001 vznikol na

Ministerstve školstva SR.

Prvú modernizačnú knihu od slovenského autora verejne spálili na námestí v

Bratislave. Jej autorom bol „slovenský Sokrates“ Adam František Kollár (1718 -

1793), preslávený rodák z Terchovej, riaditeľ cisárskej knižnice vo Viedni. Dym z

tejto knihy, ktorá navrhovala rozumnú reformu vtedajšieho práva, akoby

obrazne predznamenal osudy slovenského myslenia.

Netreba zabudnúť, že prvý počítač, napriek odporu akademických

elektrotechnikov, priviezol z Anglicka na Slovensko nestor slovenského letectva a

mechanikov prof. Ján Gonda, z ktorého pracoviska neskôr vznikol aj Ústav

technickej kybernetiky SAV [Gond86]. Počítač Honeywell potrebovali na

zvýšenie výpočtovej sily pracoviska. Zrejme prvú historickú štúdiu Začiatky vývoja

výpočtovej techniky vo svete a v ČSSR napísal práve akademik Gonda [Gond83].

Obe naše symbolicky prvé modernizácie - kniha i počítač - narazili na

nesymbolický odpor.

Andrej Ferko

(Pokračovanie)