Drahší vstup urýchli výstup

Všade vo svete má veľký odberateľ zaujímavú zľavu

Ceny plynu pre domácnosti sa do konca volebného obdobia zvyšovať nebudú a k nárastu o 19,3 % pre podnikateľov dôjde najskôr až od 1. januára 2002. Tak znel politický verdikt prvej Dzurindovej vlády, ktorý sa v praxi aj naplnil. Zvyšovať národu ceny energií je totiž nepopulárny krok, ku ktorému sa tesne pred voľbami doteraz žiadna vláda neodhodlala. Kto by si to chcel pred „uzávierkou“ rozhádzať s voličom?! No uvedená úprava pre podnikovú sféru sa dotkla bežných ľudí. Napríklad rafinérii Slovnaft (kde sa plyn využíva v technologickom procese a na energetické účely) priame náklady vzrástli ročne približne o 400 mil. Sk. Ceny nafty a motorových benzínov tak vyskočili o 20 až 30 halierov na liter. Drahší plyn pre firmy sa teda okľukou aj tak dostal k pospolitému ľudu. Dnes je však už po voľbách, zdražovanie netreba až tak skrývať. Od 1. januára 2003 pre veľkoodberateľov by elektrina mala ísť hore v priemere o 18,63 % a teplo asi o 10 %. Podľa Slovnaftu platí pôvodná matematika: každé percento k cene plynu pridáva jeden halier k cene benzínu. Keby sa mali ceny plynu dorovnať naraz, narástli by až o 80 % - a to je 80 halierov na každý liter benzínu. Drahšie vstupy v cenovej politike prinesú negatívne výstupy. V prípade nejedného podniku to bude platiť doslova vtedy, ak hospodárnosť výroby dokáže udržať iba za cenu prepúšťania pracovníkov. V zložitej situácii sa ocitajú najmä firmy s vysokým podielom exportu. Strojárske podniky, žiarska hlinikáreň ZSNP, železiareň v Podbrezovej, ale prakticky aj celý Zväz chemického a farmaceutického priemyslu (menovite Chemosvit, Duslo alebo Slovnaft) musia precízne kalkulovať

každý drahší

kubík či kilowatthodinu. Argumentujú, že s päťpercentným zvýšením cien sa ešte dokážu vyrovnať - úsporou vnútorných nákladov fabriky. Vedia ich zakomponovať do ceny finálneho produktu bez straty konkurenčnej schopnosti. Ak to však má byť 20 %, napríklad pre AVC by to ročne znamenalo rast nákladov o viac ako 10 mil. Sk. V prípade Chemosvitu je to asi o 25 mil. Sk, pritom 75 % produkcie Chemosvitu ide na export - zvýšená cena by znamenala ústup až stratu trhu. Na domácom trhu sa to dá kompenzovať len v minimálnom rozsahu. Aj to na úkor konečného spotrebiteľa. Štvrtina výroby slúži ako polotovary (vreckovky, obaly pre cukrovinky a pod.) pre slovenské podniky, ktoré si zmeny premietnu do finálnej ceny. Zahraniční partneri takéto zvýšenie ceny nie sú ochotní akceptovať a v neúprosnej konkurencii si okamžite nájdu iného partnera, subdodávateľa. Hrozí tak, že niektoré výroby budú musieť slovenské fabriky zastaviť z prozaického dôvodu, nebude rentabilná. Ba čo viac, peniaze plánované na investície a celkový rozvoj firmy budú musieť ísť dodávateľom energií. Veľa firiem bude mať preto zákonite problémy s udržaním zamestnanosti na úrovni roku 2002. Prezident Zväzu chemického a farmaceutického priemyslu SR Jozef Kollár od začiatku upozorňuje, že všade vo svete má veľký odberateľ (plyn nevynímajúc) zľavu. Tento hendikep vníma aj Viliam Páleník z Ústavu slovenskej a svetovej ekonomiky SAV. Na druhej strane upozorňuje, že v podnikoch bude iba mierne rásť (podľa ministra financií len v intervale od 0 do 1 %) či skôr stagnovať

mzdová úroveň,

takže tu niečo ušetria. Situáciu však musí citlivo vnímať aj NBS, pretože ak by slovenská koruna pokračovala v doterajšom posilňovaní, korunová výnosnosť slovenských podnikov by klesala, a tým aj efektívnosť zahraničnoobchodnej politiky. „Avšak kardinálnou je otázka, ako sa bude vyvíjať hospodárska situácia u našich hlavných obchodných partnerov v rámci EÚ a CEFTA. Manažéri slovenských firiem nepochybne pozorne sledujú ďalší vývoj konjunktúry v Nemecku, vo Francúzsku, v USA a pod. To sú kľúčové otázky, ktoré exportnú úspešnosť slovenských firiem ovplyvnia zásadnejšie ako asi 20-percentné zvýšenie cien energií,“ tvrdí V. Páleník. Vychádza z toho, že vyrovnávaniu cien na úroveň EÚ sa nevyhneme a rozhodujúci exportéri v snahe udržať si

pozíciu vo svete

už boli nútení investovať do modernizácie a ekologizácie výroby, do nákupu špičkových technologických celkov atď. A tie sa vyznačujú aj nižšou energetickou náročnosťou. Generálny riaditeľ a. s. Duslo Šaľa Jozef Kollár s týmto tvrdením v podstate súhlasí a opiera sa pritom o doterajší mnohomiliónový investičný rozvoj v Dusle. Zároveň je však aj dnes presvedčený, že ak by mala vláda efektívnu hospodársku politiku, vedela by - v intenciách pravidiel EÚ - doceniť podniky, ktoré zemný plyn transformujú na konkurencieschopné produkty, čím zlepšujú obchodnú bilanciu SR.

Tibor Bucha