Nebezpečné rozmary vládcov

Podľa odbornej literatúry musí byť na spustenie zdravotníckej reformy dôvod a ako príčiny sa všeobecne uznávajú nasledujúce - nedostupná a nerovnomerná starostlivosť, demografické a epidemiologické zmeny, zvyšujúce sa náklady a zdražujúce sa vstupy, medzinárodný tlak, politické alebo ideologické dôvody. Položme si otázku, aká bola asi motivácia na vehementné odštartovanie reformy u nás? Poďme si prejsť jednotlivé uvedené dôvody - začiatkom 90. rokov bola dostupnosť starostlivosti relatívne rovnomerná, neudiali sa žiadne veľké demografické ani epidemiologické otrasy, dokonca ani vstupy neboli osobitne vyššie (trh vtedy ovládala Medika a Spofa, neskôr rozdelená na Slovakofarmu a Léčiva), tlak zo zahraničia spočiatku nebol vysoký, skôr naopak, chodili k nám delegácie z celého sveta, aby sa pozreli, ako utiahneme zdravotníctvo z takého malého množstva peňazí. Zostali nám už len posledné dva dôvody, a to politické a ideologické, hoci to môže znieť pre mnohých až neuveriteľne. Ideologický dôvod bol jasne vytýčený - v revolučnom ošiali sa zbaviť všetkého, čo sa spájalo so socializmom, bez ohľadu na to, či to bolo funkčné alebo nie (napríklad dnes sa s námahou opäť vraciame k mnohým veciam a hodnotám, ktoré sme zrušili a zahodili). Takýto argument možno viacerí neradi priznávajú, ale

ruku na srdce,

nikto z nás nepočúva rád na seba nepríjemné veci. Existoval aj dôvod politický, pokiaľ politiku rozumieme ako efektívny nástroj presadzovať záujmy lobistických skupín, bol to záujem iných farmaceutických firiem presadiť sa na našom trhu, vznik konkurenčných distribútorov, záujem lekárskeho stavu zlepšiť svoje postavenie v spoločnosti, snaha niektorých kolegov privatizovať, záujem finančných skupín obhospodarovať (ovládnuť) peniaze vyčlenené na zdravotníctvo, mocenské ambície novodobých bossov v zdravotníctve, či už parlamentných, komorových alebo tých, ktorí vymenili medicínu za obchod atď.

Po prvom kroku, to znamená uvedomení si potreby zmeny (motivácia k reforme z akýchkoľvek dôvodov), je potrebné si stanoviť ciele, čo chceme reformou dosiahnuť? Práve v tomto bode, v absentujúcej vízii a stratégii, celé naše snaženie začalo pokrivkávať. Nedefinovali sme „generálnu líniu“ alebo ak chcete, štátnu zdravotnú politiku. S dobrými úmyslami sa začalo viac-menej improvizovať a zdravotníctvo (možno ako v celej spoločnosti) sa stalo jedným veľkým experimentom. Tí, čo niekedy robili v experimente (napríklad vo výskume), vedia veľmi dobre, že pre úspešnú a zmysluplnú prácu musí byť najskôr stanovená hypotéza, potom je potrebné

stanoviť ciele,

ďalej precízne vypracovať metodiku, správne vyhodnotiť výsledky, v procese realizácie vykonávať ustavičné kontroly s cieľom spätnej väzby a predtým, ako zverejníme „novátorské“ závery, musíme absolvovať diskusiu. Často práve podľa kvality diskusie hodnotíme aj samotnú kvalitu odbornej práce. Tieto princípy ovláda každý novic po absolvovaní vysokej školy. Reforma zdravotníctva, ak má byť úspešná, kvalitná a akceptovateľná, sa musí riadiť takisto zásadami ako každá iná odborná práca, tieto zásady neplatia len pre experiment, ale pre akúkoľvek slušnú a fundovanú prácu.

Opäť sa pozrime do vlastnej slovenskej zdravotníckej kuchyne. Kto boli či sú ministri zdravotníctva (platí to aj pre ostatné rezorty), ako pracovali (pracujú), akú mali (majú) erudíciu, akými metódami pracovali (pracujú), ako zvládali (zvládajú) umenie odborne pracovať (vládnuť)? Okrem spomínanej chýbajúcej stratégie a zdravotnej doktríny nám v zavádzaní a presadzovaní zdravotníckej reformy vždy chýbali (chýbajú) aj všetky ostatné atribúty poctivej odbornej práce - jasná metodika, kontrolné mechanizmy, spätná väzba, diskusia. Často jednotliví ministri menia svoje názory počas jedného funkčného obdobia, ak sú v ňom po druhý raz, úplne zabudnú, čo presadzovali predtým. Nehovoriac už o tom, že pokiaľ naši lodivodi sú v opozícii, sľubujú

modré z neba,

a keď sa ujmú vlády, sú zrazu prekvapení, o čom je to vlastne byť ministrom, sú prekvapení zo zložitosti vzťahov, z legislatívneho procesu. Zistia aj, že rôzne zjednodušené scenáre, ktoré mali pripravené, v praxi (v politike) vôbec nefungujú. Často sa im hneď ich prvé návrhy zmetú zo stola či už vo vláde, v parlamente, alebo prezidentom pri podpisovaní (či nepodpísaní) predkladaných zákonov.

Kde sa stala chyba, že veci takto (ne)fungujú? Chyba asi nebude len v jednotlivcoch, pretože za posledných niekoľko rokov sme zažili ministrov neúrekom, prakticky vždy s rovnakým výsledkom. So žartom sa hovorí, že po zlom ministrovi môže prísť už len horší... Chybu preto musíme hľadať v samotnom systéme. Začnime tým, ako sa obsadzujú funkcie ministrov, riaditeľov, vedúcich pracovníkov atď. Takmer pravidelne ide o politických nominantov bez predchádzajúcich adekvátnych skúseností. Ak si zoberieme len právomoci ministra, tak ten si môže dovoliť takmer všetko, celá reforma sa uberá podľa jeho rozmaru, všetci ho musia poslúchať, vymenuje a odvoláva riaditeľov nemocníc, správa sa

ako feudál

s absolútnou mocou, ktorý ďalej rozdáva léna svojim verným a dosadzuje ich do riadiacich funkcií. Svoje odborné nedostatky zakrýva aroganciou, niekedy aj šírením strachu. Na nižších stupňoch novodobý feudalizmus prekvitá rovnakou mierou. Riaditelia zdravotníckych zariadení majú dnes absolutistickú moc, ktorá sa dá využiť, ale aj zneužiť.

Ak sa má zdravotníctvo obrodiť, tak aj vo svojich vnútorných vzťahoch a väzbách, v prvom rade je potrebné zaviesť pevné pravidlá hry a opatrenia proti zneužívaniu moci. Verím, že jedného dňa sa tak stane a príde čas, keď sa konečne zobudíme a povieme si „dobré ráno“.

MUDr. Juraj Štofko

PhD., MBA