Korupcia ako životný štýl

Nezávidím našim politikom. Sú reprezentantmi spoločnosti, ktorú okolitý svet považuje za skorumpovanú a dáva nám to aj patrične najavo. Niet príhovoru z EÚ, v ktorom by nám nepripomenuli nutnosť niečo proti tomuto stavu podniknúť. Prirodzený strach dnešných členov EÚ z toho, že budú našou korupciou nakazení, je celkom opodstatnený. Je vysoko pravdepodobné, že ak človek nakazený napríklad chrípkou príde do styku s ľuďmi, ktorí takúto chrípku ešte nemali, nakazí svoje okolie. Do akej miery je naša korupcia nákazlivá ako chrípka alebo do akej miery je možno takejto nákaze predísť prevenciou, je dnes iba rétorickou otázkou. Faktom je, že korupcia je u nás hlboko zakorenená a že jej korene siahajú ďaleko do stredoveku.

Práve v tomto roku vyšla knižka Stredoveké Slovensko, ktorej autorom je Matúš Kučera. Autor opisuje obdobie od roku 450 do roku 1526. Okrem spoločného pohľadu na dátumy korunovácií, bitiek a iných udalostí z tohto obdobia mám celkom iný pohľad na túto dobu. Začnem koncom toho, čo by sa dalo nazvať experimentom Česko, Poľsko, Uhorsko a slovenského vtedajšieho spoločenského usporiadania. V roku 1526 ukončil sultán Sulejman svojím víťazstvom pri Moháči naše tzv. stredoveké dejiny. Kvalitu našej vtedajšej spoločnosti najlepšie opísal v júli 1526 pápežský legát, ktorý pri návšteve Uhorska napísal: „Musíme otvorene vyznať, že táto krajina nie je schopná brániť sa a je vydaná na milosť nepriateľa. Aj z vojny vyjde tak, ako si to bude želať nepriateľ... Kráľ je v takej situácii, že často nemá čím

uhradiť výdavky

na svoju kuchyňu, magnáti sa svária medzi sebou a šľachta je rozbitá do mnohých proti sebe stojacich skupín. Môžu iba začať vojnu, a tá sa skončí ich porážkou.“ Kráľ Čiech a Uhorska sa z bitky už nevrátil a sultán nám zlepšil genetiku tým, že tých, ktorí išli do nepremyslenej a nepripravenej bitky, dal popraviť.

Keď si dobre prečítame list pápežského legáta a preskočíme o päťsto rokov dopredu, tak vidíme obraz krajiny veľmi podobnej dnešnému Slovensku! Slabé štátne financie, žiadna ekonomická sila a rozhádaná spoločnosť. Ešte šťastie, že Turkov nepustili do EÚ v tom istom kole ako nás.

Stredovek bol zaujímavý tým, že samozvaní vladári sa bili s inými, im podobnými. Na to potrebovali tak šľachtu, ako aj cirkev. Vladári sľúbili vždy viac, ako mohli dodržať. Šľachta klamala vladárov a cirkev hlásala mier a pokoj, ale až po smrti. Všetci, ktorí chceli niečo dosiahnuť, si boli vedomí potreby vzdelania, peňazí a spojencov. História stredoveku je históriou tých, ktorí sa o niečo pokúsili a prežili. Kronikári víťazov, ale aj mnísi a neznámi pisatelia nám zanechali

historické fragmenty

tejto doby. Každý hrdina sa na niečom priživoval, niekoho podviedol a niekoho zradil. Výnimkou nie sú ani Rastislav, Svätopluk alebo Matúš Čák Trenčiansky. Všetci vždy bojovali za to, aby im alebo tým, s ktorými mali niečo spoločné, boli udelené privilégiá, ktoré iní nemali. Najlepšie bolo, keď takého privilégiá potvrdil ten či onen panovník písomne. Kráľom potvrdzoval privilégiá pápež, šľachte kráľ atď.

Moderná európska spoločnosť je postavená na predstave o rovnosti ľudí pred zákonom a na predstave o tom, že každý môže byť strojcom svojho blahobytu. Voľná hospodárska súťaž a postih monopolov sú kľúčovými úlohami, ktoré štát musí zabezpečiť. Hlasovacie právo má dnes každý bez ohľadu na to, či je bohatý alebo chudobný. Ústava Slovenskej republiky je dokumentom, v ktorom potvrdzujeme tieto hodnoty. Napriek ústave a nášmu snaženiu, aby to v skutočnosti aj tak bolo, to tak nie je.

Je historickým faktom, že sme dodnes nepostavili pomník sultánovi Sulejmanovi, že nás zbavil ľudí, ktorých charakterovou vlastnosťou bolo, že sa na nich nedalo spoľahnúť. Naopak, postavili sme pomník Jánošíkovi aj napriek tomu, že bol obyčajným zlodejom. Bol tiež iba jedným z tých, ktorým to nevyšlo? Alebo sme chorobnými obdivovateľmi tých, ktorí svoje výsledky dosahujú krádežou, násilím a podvodom? Určite existuje tisíc odpovedí na tieto otázky a určite nikto nikdy nebude vedieť, ktoré sú správne. Podľa mňa má však každý z nás právo, ak už nie povinnosť, voľby svojej cesty. V dnešnej spoločnosti sme sa rozhodli, že časť prostriedkov odovzdáme vo forme daní na to, aby veci spoločného záujmu mohli byť financované. Tí, ktorých sme si zvolili, môžu s týmito prostriedkami narábať v náš prospech. Máme možnosť vymeniť vedenie štátu bez toho, aby sme ich museli popraviť a máme tiež možnosť zvoliť také vedenie, ktoré výšku daní upraví podľa potreby. Napriek všetkým týmto možnostiam novoveku máme celý systém presiaknutý korupciou. Sultánovi sa jednoducho nepodarila naša

genetická úprava

alebo ani genetickou úpravou nebolo možné zmeniť vplyv prostredia na náš spôsob života. Podľa môjho názoru spoločnosť riadime na základe pravidiel z raného feudalizmu.

Moji kolegovia, ktorí sa aktívne zúčastnili na živote v komunistickom svete, sa domnievajú, že sme sa vrátili do raného kapitalizmu, s čím ja vôbec nesúhlasím. Raný feudalizmus (stredovek) je obdobím s rýchlou výmenou tých vládcov, ktorí sa nevedia dohodnúť so šľachtou. Tu niekde je základ našej historickej deformácie. Ale veď my dnes šľachtu nemáme! Alebo áno? Určite áno! Ak definujeme šľachtu ako spoločenskú vrstvu s privilégiami, ktoré prislúchajú iba im a ktoré sú potvrdené v zákone, tak nepochybne môžeme definovať reinkarnáciu stredoveku do dnešnej reality.

Začnem s kolektívom právne vzdelaných ľudí, ktorí, či už ako advokáti alebo komerční právnici majú legislatívne výhody, ktoré sú neprimerané v moderných spoločnostiach. Odmena za ich prácu sa nezabezpečuje dohodou, ale je regulovaná vyhláškou. Nie obsah právneho sporu, ale suma, o ktorú ide, je základom ich odmeny. Tento princíp dnes platí pre notárov, exekútorov atď. Nemôžem nespomenúť jedného z nich, ktorý nedávno ako predseda strany kandidoval vo voľbách a ktorý po volebnom neúspechu horí za boj proti korupcii. Robert Fico je toho názoru, že

malé úplatky

nie sú problémom a že sa treba koncentrovať na veľké ryby. Neviem, či má dcéru, ale ak áno, tak by som rád videl tú situáciu, keď mu oznámi, že pravdepodobne je trochu tehotná, ale že to nie je taký veľký problém, aký majú tie kamarátky, ktoré sú celkom tehotné. Jeho názor nie je ničím výnimočný, ba naopak, odzrkadľuje naše dnešné reality. Mal by som teraz menovať iné spoločenské skupiny, ktoré na základe svojho vzdelania alebo spoločenského postavenia majú také výhody, že tieto sú garantované štátom.

Feudálne usporiadanie sa u nás zachovalo vďaka komunistickej diktatúre a moderná demokracia nikdy nebola reálnym cieľom existujúcich politických strán. Je patetické, keď sa pozeráme na politikov, ktorí sa zo dňa na deň premieňajú na feudálov. Ešte horšie je, ak spoločnosť v zákonodarnom procese potvrdzuje nerovnováhu medzi ľuďmi, ktorí patria do rozličných spoločenských skupín. Táto nerovnováha je

živnou pôdou

pre korupciu a zároveň lákadlom pre tých, ktorí sú presvedčení o funkčnosti takéhoto modelu. Nachádzame sa v slepej uličke a naša spoločnosť je ukážkou systémového zabezpečenia potreby tzv. sprostredkovateľov. Všetko sa tu dá zariadiť! Podľa môjho názoru máme na Slovensku dva typy korupcie. Prvou a najzávažnejšou formou je korupcia systémová, ktorej prejavom sú zákonom definované privilégiá pre rôzne profesijné skupiny. Dôsledkom tejto formy korupcie je znefunkčnenie tak spoločenského, ako aj podnikateľského prostredia. Ďalším dosahom je nízka konkurenčná schopnosť podnikov a nefungujúca verejná správa. Druhou formou korupcie je korupcia spontánna (individuálna), ktorej základňu tvoria tí verejní zamestnanci, ktorí dokážu ovplyvniť proces verejného obstarávania. Boj proti tejto forme korupcie je záležitosťou tak polície, ako aj tých reprezentantov dodávateľov, ktorí obohacujú svoje ponuky aj poskytovaním výhod pre tých, ktorí o týchto ponukách rozhodujú.

Kapitalizmus je spoločenské usporiadanie, ktoré umožňuje každému podnikať za rovnakých podmienok. Minimálne túto ambíciu by sme mali mať, ak chceme obstáť v európskej a vo svetovej konkurencii a chceme zabezpečiť funkčnosť trhového mechanizmu. Určite by sa dali napísať knihy o tom, čo

schválil minister

pôdohospodárstva krátko pred prehratými voľbami počas posledného týždňa vo svojom úrade. Mojou ambíciou nie je sledovať jednotlivé prípady, či už systémovej alebo individuálnej korupcie. Ak však premiér nezakročí proti týmto praktikám, bude určite považovaný za ochrancu našej tradície a spolu s Lukašenkom a Kravčukom budeme pozerať na EÚ ako na krajiny, ktoré nás napriek našej úprimnej snahe vysvetliť im, že korupcia u nás nie je väčšia ako u nich, nepochopili.

Alexander F. Zvrškovec