Hazard sa nevypláca

Vysoké školy sú kapitálom

Prípadov, keď ľudia z vysokých škôl odchádzajú do súkromnej sféry, nie je u nás zatiaľ kriticky veľa. Oveľa viac je tých, ktorí nachádzajú uplatnenie na univerzitách v zahraničí, v západnej Európe, v Spojených štátoch. Je to pochopiteľné. Človek, ktorý je dlhodobo zviazaný s akademickou pôdou, nerád mení štýl života - nechce sa vzdať vedeckej práce, neustáleho kontaktu s novými vecami, tvorivej atmosféry a, samozrejme, ani získaných pozícií. Dobrý učiteľ nechce prísť o radosť z toho, že vychováva nové generácie pracovníkov vo svojom odbore a sám sa komunikáciou s nimi obohacuje. Mladí ľudia, ktorí sa rozhodujú, kam nastúpiť, sú v inej situácii: nie sú zatiaľ nikde „zaradení“ a financie sú pre nich veľmi dôležité, pretože si chcú vybudovať domov, založiť rodinu. Renomovaní vysokoškolskí učitelia nevidia najväčší problém v úniku špičkových odborníkov do firemnej praxe či zahraničia. Pre nich by bolo doslova kolapsom, keby sa znížil štandard vzdelania, ktorý väčšina slovenských vysokých škôl poskytuje. Aj preto, že by sa to okamžite odrazilo na správaní partnerov. Veď mnohé vysoké školy si už roky vymieňajú študentov s univerzitami v Oxforde, Cambridgi, s parížskou Sorbonnou, s New York University. Predstavte si, že by nám tieto elitné školy povedali: Nehnevajte sa, ale my už k vám našich študentov posielať nebudeme, pretože by to pre nich bola strata času! V akademickom svete neradno hazardovať s dobrým menom; keď ho raz stratíte, je nesmierne ťažké znovu ho získať. Ak sa to vôbec podarí.

Vysoké školstvo musí prejsť svojou reformou, no chcieť to urobiť z večera na ráno je neprezieravé. Už dlho sa diskutuje o zavedení školného. Námietky striedajú nadšené pritakávanie. Riešenie je niekde uprostred. Isto, treba diskutovať o viaczdrojovom financovaní vysokého školstva, pričom jedným z tých zdrojov by mohlo byť školné. Pravdou však je, že vysokým školám chýba takmer raz toľko, čo majú. Je teda nemysliteľné, aby potrebnú sumu mali školy „ťahať“ z vrecka študentov, to by bolo nielen nemorálne, ale i nemožné. Hovorí sa síce o štátom garantovaných pôžičkách, ale nikto zatiaľ neprišiel s dôveryhodným projektom. Praktici sa prikláňajú k austrálskemu modelu, kde študentovi nepožičiava banka, ale štát. Bývalý študent začína štátu pôžičku splácať vo chvíli, keď jeho príjem dosiahne určitú výšku, pričom výška splátok je stanovená tak, aby ho to príliš nezaťažilo. Iste, v našich podmienkach by to so splácaním bolo oveľa zložitejšie, ak nie pre absolventov právnickej fakulty a pre úspešných manažérov, tak určite pre učiteľov, sociálnych pracovníkov atď. Ale potom si musíme otázku postaviť zásadne. Veríme tomu, že má cenu študovať, že vzdelanie predstavuje kapitál, pretože človeka favorizuje na trhu práce? Tým, kto musí mať konečné slovo, je štát. Hovorme teda o školnom, ale hovorme súčasne o legislatíve, ktorá by podporu vysokého školstva ukladala nielen štátu, ale i regiónom a mestám, hovorme o tom, aby vysoké školy nemuseli byť platiteľmi daní a aby firmy, ktoré vložia svoje prostriedky do vysokého školstva, mali daňové úľavy.

Mnoho skúsených odborníkov tvrdí, že vysoké školy by sa mali venovať predovšetkým výuke a vedeckému výskumu. To sú jej hlavné činnosti. Pochopiteľne, technické smery štúdia v úzkej spolupráci s výrobnou praxou môžu podnikať. Veľa sa o tom diskutuje nielen u nás, ale aj v celej Európe. Pretože kým v Spojených štátoch a v Japonsku univerzity bežne vkladajú svoje peniaze do podnikania alebo dokonca zakladajú vlastné firmy, na našom kontinente to zatiaľ príliš bežné nie je. A v našich podmienkach to bude ešte dlho veľmi zložité. Najmä preto, že školy nemajú toľko peňazí, aby mohli založiť niekoľko firiem, a tak podnikateľské riziko je privysoké. A navyše, prostriedky, ktoré školy dostávajú zo štátneho rozpočtu, nemôžu vložiť do podnikania, tie sú určené na vzdelávaciu a vedeckú činnosť. Opakujeme stokrát opakované, vysoké školy predstavujú kapitál. Čosi, na čom môže štát budovať svoju budúcnosť. Preto by mal do svojej budúcej pracovnej špičky investovať maximum.

Eleonóra Bujačková