Zbytočné vytĺkanie

Peter Kasalovský

Cenová deregulácia a úsporné rozpočtové opatrenia zabezpečia v roku 2003 rast HDP o štyri percentá. Povedal to v Sobotňajších dialógoch SRo minister financií I. Mikloš. Rast HDP by podľa neho mal v roku 2004 dosiahnuť 3,7 percenta a o rok neskôr opäť štyri percentá. Vďaka vysokým rastom ekonomiky by sa tak mala SR postupne vyrovnávať okolitým krajinám. Vláda podľa I. Miloša pristúpila pri tvorbe štátneho rozpočtu aj k sociálnym opatreniam. „Napríklad rodinné prídavky budú vyplácané pre domácnosti s podpriemernými príjmami. Dôchodcovia budú môcť naďalej využívať zľavy,“ upozornil minister I. Mikloš. Pre reformné kroky sa podľa neho zvýšia výdavky v priemernej domácnosti SR asi o 600 Sk. Agentúrna správa obsiahla takéto názory, resp. informácie ministra financií SR I. Mikloša. Pre úplnosť dodajme, že s ním zo spolubesedníkov súhlasil predstaviteľ Podnikateľskej aliancie Slovenska J. Hajko s podmienkou, že nevyhnutnými sú reformy v školstve a zdravotníctve. Kritike ho podrobil viceprezident KOZ E. Škultéty a poslanec NR SR za Smer I. Šulaj, ktorý konštatoval, že sme si takpovediac prejedli volebný rok.

Bolo by skvelé, keby mal vicepremiér a minister financií I. Mikloš pravdu aspoň na tých 51 percent. Podľa minulotýždňovej informácie, že v 2002. roku dosiahne SR rast HDP o neuveriteľné štyri percentá nie je vylúčené, že aj jeho predstavy o rovnakom raste v budúcom roku a o voľačo nižšom v 2004. roku by nemali stáť „na vode“. Je možné, že v makroekonomických ukazovateľoch môžeme byť lepší ako viaceré krajiny v blízkom okolí, ale veľkou otázkou je, či nedôjde k prerušeniu takejto ľubozvučnej a priam hitovej pesničky. Štátny rozpočet na budúci rok, ktorý prezident SR R. Schuster podľa všetkého podpíše, je napriek päťdesiatmiliardovému deficitu takmer dokonalým dielom. Za tým „takmer“ hľadajme však základnú podmienku na to, aby sa mohol naplniť. Tou podmienkou je však udržanie nanajvýš krehkého sociálneho zmieru, ale ten je udržateľný iba vtedy, keď budú fungovať aspoň na tohtoročnej úrovni jestvujúce domáce firmy.

Z celého radu korektných informácií však vyplýva, že sa tak môže stať iba za cenu vyrovnania vyšších cien za energie znížením nákladov a prioritne radikálnym znížením počtu pracovníkov. Avšak ani takéto riešenie mnohým firmám nepomôže, lebo už dnes fungujú, či skôr prežívajú s minimálnym ziskom. Je možné, že z nadchádzajúcej šokovej terapie, predovšetkým zo zvýšenia cien energií a ďalších, ale aj spodnej hranice dane z pridanej hodnoty v potravinárskom priemysle, by sa mohli vynoriť nové firmy, ale iba teoreticky. Je totiž faktom, že banková sféra je síce konsolidovaná, ale bez schopnosti podporovať a svojím spôsobom garantovať vznik a projektovaný rast nových domácich firiem bez doteraz požadovaných záruk na úverové zdroje. Nehovoriac už o úverovej podpore tých firiem, ktoré by mali záujem, ale aj schopnosť prispôsobiť sa novým cenám energií. Je zrejmé aj to, že viaceré banky sa stanú v tom budúcom roku novými vlastníkmi aj strednodobo zadlžených firiem pre neschopnosť splácať poskytnuté úvery.

Vláde M. Dzurindu a jej hlavnému projektantovi štátneho rozpočtu ako najdôležitejšieho zákona pre fungovanie štátu I. Miklošovi neostalo nič iné ako reštrikcia. Aj keď sa môžeme čudovať práve I. Miklošovi, prečo tak vytrvalo tvrdí, že priemernej domácnosti sa zvýšia životné náklady mesačne len o šesťsto korún. Je to predsa minister financií, ktorý by nemal mať problémy s aritmetikou. Mohol by mať pravdu, pokiaľ sa definitívne dočasnou normou pre väčšinu domácností stanú životné podmienky z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, najmä z hľadiska spotreby energií, vody, ale aj potravín. Je preňho nádejné, že sa k tomu približujeme, napríklad v spotrebe vody, v ktorej sme už na hygienickom minime. Nič sa však nezmení na tom, že náklady na domácnosť budú vyššie asi o 1800 až 1900 korún, ktoré uvádzajú odboroví predáci, budú realitou, a to bez nových nákladov na dopravu, vzdelávanie, kultúru a osobitne na zdravotné služby. Poznamenajme, že v nejednom prípade štátnych výdavkov sme rozšafní, akoby sme boli bahrajnským šejkom.

Kabinet sa nestal hľadačom chýbajúcich dvadsaťpäť až sedemdesiatpäť miliárd. Tých, ktoré chýbajú pre relatívne bezproblémový štátny rozpočet, alebo, inak povedané, pre prijateľnú kvalitu života väčšiny občanov v ich vlastnom štáte. Práve táto vláda má však šancu, keďže postavila pred všetkých občanov benátske zrkadlo, v ktorom je jasne viditeľná realita, aby sa postarala o jej radikálnu zmenu. V týchto dňoch je viac ako aktuálne a povedzme, že priam nevyhnutné, aby s realitou začala pracovať tripartita. Ani jeden z partnerov nemá na to, aby nerokoval. Sme tam, kde sme a treba brať viac ako vážne, že sa nedá vytĺkať, lebo vskutku nie je z čoho. Stupídna rada z úst jedného lídra vládnej koalície, keď budeme pracovať ako na západe, tak sa budeme mať ako na západe, by sa totiž mohla stať tou povestnou krčmovou fackou. Je najvyšší čas, aby vláda, zamestnávatelia a najmä odbory začali vnímať realitu, ktorá je zmeniteľná k lepšiemu.

Je treba rokovať, ale výlučne o tom, ako zvládnuť situáciu a zároveň založiť neodkladne a konečne rozvojovú fázu našej ekonomiky a vôbec spoločnosti. Azda máme dosť múdrych ľudí, aby sme vybŕdli z hospodársky, zo sociálne aj z politicky prinajmenej ošemetnej situácie, ktorá neveští nateraz nič príjemné.

Peter Kasalovský