Zmysluplný rámec členstva

Prístupový proces sa končí a vstup Slovenskej republiky do Európskej únie sa stáva realitou. Manažéri v subjektoch previazaných so zahraničím nemajú dôvod sa vzrušovať. Ide skôr o väčšinu, teda o vlastníkov a manažérov, nazvime ich podnikateľov, slovenských subjektov, pre ktorých sa otvorí EÚ, ale budú produkovať v slovenskom prostredí. Problém priblížim na reálnom príklade. Po rozdelení federácie sa slovenské plynárenstvo, dovtedy operujúce na slovenskom trhu, stalo aj tranzitnou spoločnosťou. Z večera do rána sme boli zodpovední za nepretržité zásobovanie, vtedy ešte viac ako tretinového trhu, najvyspelejších štátov západnej Európy. Tento štátny a slovenský podnik sa musel naučiť plniť kontrakty s európskymi požiadavkami v slovenských podmienkach.

Nebolo to až tak ťažké učenie, ale, bohužiaľ, v tom je tá chyba! Vysvetlím prečo. Vyrovnať sa v technickej vybavenosti a zručnosti v ovládaní plynárenskej techniky bola pre Slovákov úloha zvládnuteľná za 2 - 3 roky vrátane stratégie ďalšieho rozvoja a EÚ ju bez výhrad akceptovala. Horšie to bolo s druhou časťou zvládnutia problému, so zákazníckou orientáciou firmy. Myslenie a správanie ľudí súvisí so spoločenským prostredím, okolím, v ktorom pracujú a žijú. A práve toto spoločenské prostredie bude nevyhnutné zmeniť. Podľa môjho názoru

cesta zmeny

k plnohodnotnému príslušenstvu k EÚ vedie cez politiku. Tá musí vytvoriť zmysluplný rámec od modernej ústavy, zákonov, ktoré konštantne zlepšujú právne prostredie a fungujúci súdny systém. Podnikatelia nevyhnutne potrebujú prostredie s dobre a systémovo pracujúcou štátnou správou, napríklad v oblastiach katastra, verejného obstarávania, licencií a certifikácií. Razantným riešením týchto úzkych miest možno výrazne obmedziť korupciu v hospodárskom živote. Podstatne jednoduchšie sa podniká v prostredí upravenom systémom štandardov - pravidiel, kde nie je „prijímateľ“ úplatku a nemá kto dávať úplatok.

Pri snahe o účinnú integráciu, a predsa o tú účinnosť nám ide, dôraz treba klásť na minimalizáciu štátneho vlastníctva. Aby sme si rozumeli,

zlé je, keď štát

hospodársky subjekt „riadi“. Štátna ingerencia sa dá upraviť podmienkami tendra a následne predajnou zmluvou. Rešpektovanie vlastníckych práv u subjektov, ktoré vedia preukázať dynamický rozvoj, zabezpečujú zamestnanosť a „zlí“ vlastníci sú už následkom predchádzajúcich nedostatkov. Stíhať by mali tých, čo zapríčinili platobnú neschopnosť konkrétneho subjektu. Ide o to, aby sme uviedli do života radikálnu daňovú reformu s rovnou sadzbou dane z príjmu. Bola by ľahko kontrolovateľná a vymáhateľná. Neboli by potrební daňoví poradcovia, mohli by sa preorientovať na manažovanie projektov z eurofondov, konkurzné konania zmeniť na procesného vybavovateľa rýchleho súdneho rozhodnutia vo veci zmeny majiteľa, a nie na zničenie podnikateľského subjektu. Ak niekto predsa vo firme zapríčinil, že nemajú na zaplatenie dlhov, to ešte nemusí znamenať, že nevedia vyrábať a predávať. Málokedy sa totiž novým vlastníkom podarí bez zbytočne vložených prostriedkov obnoviť výrobu a získať na trhu

stratené pozície,

zrušenie daní zo zisku, ak je výnos reinvestovaný do domáceho súvisiaceho hospodárstva a peniaze idú do vytvárania pridanej hodnoty podkapitalizovanej hospodárskej jednotky. To najdôležitejšie je v záujme proporcionálneho rozvoja krajiny decentralizovať štátnu správu a systémovo dobudovať samosprávu. Bez výrazného obmedzenia prerozdeľovacích procesov sa nikdy nemôžeme stať rovnocennými žiadateľmi podpory z eurofondov. Princíp, keď štátni úradníci zabezpečujú len centrálne riadený servis, že rozum musí dodať región, je nevyhnutnosťou.

Arpád Demko

(Autor bol generálnym riaditeľom SPP, š. p., v rokoch 1992 - 1997, v súčasnosti je konzultantom v odbore plynárenstva a naftového priemyslu. Bol ocenený výročnou cenou Hospodárskeho klubu Zlatý biatec 1997. Jeho príspevok je z celoklubovej diskusie na tému Nevyhnutnosť celoeurópskej integrácie z 10. decembra t. r.)