Medzičlánky sa len nabaľujú

Komentuje Eleonóra Bujačková

Súdiac podľa viacerých prieskumov verejnej mienky, Slovákov sprevádzajú pocity sklamanej nádeje a pesimizmus. Nie je to celkom ojedinelý jav charakteristický iba pre nás, podobné pocity sú typické pre väčšinu strednej Európy. Neúspešní, ktorých je tu dosť - roľníci, robotníci či mladí nezamestnaní - sú nahnevaní. Dôchodcovia sa snažia vyžiť zo sumy, ktorá je nižšia ako hranica chudoby stanovená Svetovou bankou. Väčšina súčasných boháčov v regióne má pochybnú minulosť, korupcia bujnie a úroveň stredoeurópskych politikov, štátnych úradníkov a sudcov je zúfalá. Pritom renomované zahraničné značky sťahujú svoje výroby aj na Slovensko, využili lacnú, ale vzdelanú pracovnú silu. Na tržbách megaobchodov sa neprejavuje ohlasovaná nesolventnosť slovenského občana, skôr naopak. Štatistika dokumentuje, že rastie predaj automobilov, elektrotechniky, hračky kupujeme väčšinou značkové. Pritom signály z úradov práce napovedajú, že nezamestnaných je stále priveľa a roboty pre nich niet. Paradoxne, z mnohých fabrík zaznievajú zúfalé volania po nedostatku pracovných síl, a tak uplatnenie v nich nachádzajú uchádzači z Ukrajiny, Poľska či Maďarska. Na druhej strane špičkoví odborníci hľadajú lepšie podmienky a plácu za hranicami našej vlasti.

Dnes, po desiatich rokoch samostatnosti, zisťujeme, že nie sú peniaze na verejné výdavky, ktoré sú nevyhnuté na chod základných funkcií štátu. Napríklad na elektrinu a plyn pre školy, ale i na lieky pre chorých a na prevenciu pre zdravých. Neutešený stav zdravotníctva, dopravy, školstva, stavebníctva sa zo zdrojových príčin stal chronický. A tak je azda pochopiteľné, že objektívne slabiny nášho hospodárstva sú dnes spojené s negatívnymi subjektívnymi pocitmi. Ľudia sa cítia byť okradnutí o národný majetok, konzumovaný „lúpežnými barónmi“ v najprepychovejších svetových reštauráciách a palácoch. Rezignácia by však bola nebezpečná. Východisko existuje. Musíme však zmnohonásobiť našu súčasnú produktivitu. Podniky musia prejsť od operačno-funkčného k procesnému mysleniu, od prehnanej deľby práce k reintegrácii činnosti a implementovať tzv. štíhly výrobný systém, zameraný na absolútnu elimináciu procesných strát. Pre globálnu konkurenčnú schopnosť musia podniky zmeniť externé správanie, naučiť sa pracovať, vyrábať a predávať v silných reťazcoch a sieťach bez zbytočných sprostredkovateľských medzičlánkov. Potrebné zmeny sú mimoriadne náročné a týkajú sa každého z nás. Ak sa nezmeníme a rezignujeme, čaká nás nespokojnosť a ďalší prepad.