Pohľad do krivého zrkadla?

Rozprávky o všemocnej slovenskej ekonomike sme pred voľbami počúvali každý večer. Sľubovali poddaným rovnaké (daňové) podmienky, no ocitli sme sa v kráľovstve krivých zrkadiel. Smotánke luxusnú garderóbu na bál zlacníme o nižšiu hornú sadzbu dane z pridanej hodnoty , aby to pospolitosť zaplatila na chlebe a mlieku. Povedané aktuálnym slovníkom ministra financií I. Mikloša, „moja predstava je taká, že by sa mali posúvať obidve sadzby: spodná hore aj horná dole, i keď to nemusí znamenať rovnakou mierou“. Presunutie niektorých položiek z dolnej do základnej sadzby DPH by malo do štátnej pokladnice priniesť(teoreticky) asi 5 mld. Sk. Odborná prax oponuje, že už dnešnou sadzbou (14-percentná dolná a 20-percentná horná hranica) DPH sa v SR vymyká z európskeho priemeru. Výrazná redukcia výdavkov väčšiny odvetví, cenové dosahy zvýšenia dolnej sadzby DPH a k tomu prirátané dosahy zvyšovania cien energií, cestovného a pod. obmedzia kúpyschopný dopyt najširších vrstiev obyvateľstva. Očakávané dvoj- až trojnásobné prekročenie 8,8-percentnej inflácie počas roka situácii tiež nepomôže. MMF oceňuje

úsporné opatrenia,

zabudované do návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003. Správa misie MMF odráža podľa guvernéra NBS M. Juska správnosť dlhodobého zamerania hospodárskej politiky SR. Predseda SOPK P. Mihók akceptuje, že ak sa chceme stať integrálnou súčasťou zjednotenej Európy, Maastrichtské kritériá sú záväzné aj pre nás. Preto štátny rozpočet na rok 2003 je reštriktívny, lebo reštriktívny jednoducho musí byť. Nezakladá však rozvojové impulzy. V kontexte na úpravu DPH upozornil, že jednotnú sadzbu tejto dane musíme začať uplatňovať až so vstupom SR do EÚ a ako odznelo koncom týždňa v Kodani, malo by sa tak stať až v polovici mája 2004. Dnes iba Dánsko - ako jediná krajina v EÚ - má jednotnú (25-percentnú) DPH zavedenú v praxi. Kompenzuje to však daňovými opatreniami v iných oblastiach. Preexponovaná iniciatíva vlády M. Dzurindu vyznieva nepochopiteľne. Ani samotné členské krajiny únie totiž smernicu

jednotnej sadzby

DPH v plnom rozsahu nerešpektujú. Predstavu I. Mikloša o bohatšom rozpočte štátu v dôsledku úprav DPH považuje P. Mihók za naivnú. Štát sa totiž ortodoxným plnením reštriktívneho scenára sám zbavuje možnosti aktívne vstupovať do podnikateľského prostredia a v pravú chvíľu účinne zasiahnuť a regulovať aj niektoré odvetvia výroby. A takéto „zadné dvierka“ si štát ponecháva aj v prípade vyspelých západoeurópskych krajín, kde už roky plne rešpektujú zásady trhového prostredia. V týchto vládach však sedia pragmaticky uvažujúci národohospodári. Výsledkom je, že majú až tri hranice DPH: superzníženú, dolnú a hornú (základnú). V Taliansku 4-percentná super znížená hranica DPH na stavebné práce a navyše každý, kto je objednávateľom stavebných prác, si na konci roka po predložení faktúr o zaplatení DPH môže odpísať 60 % z daňového základu z realizovaného objemu stavebných prác. Dôsledok? Talianska vláda prakticky zniesla zo sveta

čiernu prácu

v stavebníctve a podkopala v základoch čiernu ekonomiku ako takú. Stavať v Taliansku načierno nie je zaujímavé. Vláda cez dobre stanovené sadzby dokáže v praxi efektívne regulovať rozvoj odvetví, o ktoré má záujem. Vidieť to na stavbách i v príjmovej stránke štátneho rozpočtu. Európa vie, že spodná sadzba DPH je jednou z mála možností na efektívnu hospodársku politiku, iba Slovensko sa jej zbavuje. Dokonca skôr, ako to prikazuje Európska komisia či závery konferencie z Maastrichtu. A potrebovalo by to nielen spomínané stavebníctvo, ale aj rozvoj cestovného ruchu a služby, kým I. Mikloš ich posúva do 14-percentnej sadzby DPH. V praxi sa takto len ďalej znížia výkony a posilní sa čierna ekonomika. Vláde dnes zostáva veľmi málo spôsobov ako ovplyvňovať ekonomické procesy v krajine a podľa P. Mihóka „je nezodpovedné až hazardérske, ak sa ich v danej situácii súčasná vládna garnitúra dobrovoľne zbavuje“.

Tibor Bucha