Spontánne sa nevyliečime

1 - 2. Tak, ako sa vyvíja a mení človek, spoločnosť a prostredie, v ktorom žije, mení sa i olympizmus. Napríklad staré coubertenovské heslo „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“, ktoré vari nie je potrebné ani spomínať, je už dlhší čas viac-menej sprofanované. Vo svojej podstate znie fantasticky, ale je nereálne v období, keď dochádza k obrovskej špecializácii a profesionalizácii vo všetkých oblastiach a činnostiach človeka, šport nevynímajúc. Hodnoty olympizmu ako súťaživosť, bojovnosť, čestnosť, fair play majú pozitívny vplyv na formovanie celej spoločnosti, uvedomenie si dôležitosti rozvoja jedinca nielen z duchovnej, ale i fyzickej stránky. Verím, že tieto myšlienky nebudú nikdy prekonané.

3. Na to je pomerne jednoduchá odpoveď - cestou komercionalizácie so všetkým, čo s tým súvisí.

Otázne je, do akej miery je to nevyhnutnosť a reakcia na zmenené spoločensko-ekonomické podmienky. V každom prípade by tu mala byť istá hranica. Z vlastných skúseností však môžem povedať, že táto pomyselná hranica je v poslednom období viac prekračovaná ako dodržiavaná.

A aké má mať postavenie a úlohu v spoločnosti, kto sa má podieľať na jeho podpore? Mám pocit, že spoločnosť nevie dostatočne zužitkovať to, čo olympizmus spoločnosti dáva a vie dať. Keďže olympizmus je najmä o športe a životnej filozofii, bolo by viac než žiaduce, aby si štát uvedomil, aký je to fenomén a do akej miery dokáže pozitívne ovplyvňovať populáciu. Čo sa týka podpory, tak by určite mala byť viaczdrojová, s garantovaným príspevkom štátu, lebo v opačnom prípade hrozí závislosť a od závislosti je len krôčik k diktátu.

4. Olympizmus u nás podporu určite má, či dostatočnú, je relatívne. Súvisí to najmä so starými a už takmer chronickými, ale i novými „chorobami“, ktorými trpí slovenský šport. Problém je v tom, že spontánne sa sám nevylieči. Diagnóz je niekoľko, len s liečbou sa stále otáľa. V takomto „nezdravom“ prostredí hnutie pôsobí, a preto sa nik nemôže čudovať, že je „chorľavé“. Tu môže pomôcť len dobrý lekár. Zostáva nám veriť, že ním bude štát a že príde včas.

Slavomír Kňazovický, kanoista, striebro z OH ’96