V únii vidím schodnú cestu

V našom živote sa postupne objavujú nové slová a slovné spojenia, ktoré by mali označovať aj nové skutočnosti a procesy. Je ale pravdou, že vo veľa prípadoch sa z týchto nových slovných spojení stávajú zaklínadla, prípadne sa používajú ako jednoduché odpovede na zložité otázky. A to v mnohých prípadoch aj bez konkrétnych znalostí obsahu a dosahov týchto slov či procesov, ktoré sú nimi vyjadrené. Práve tieto slová mi prišli na um, keď som si pripravoval vystúpenie na tému o nevyhnutnosti európskej integrácie.

Ak by sme urobili prieskum s jedinou otázkou zameranou na uvedenú tému, som presvedčený, že drvivá väčšina respondentov by odpovedala: integrácia Slovenska do európskych štruktúr je nevyhnutná a budúcnosť Slovenska si nevie bez členstva v EÚ predstaviť. Aj v tomto prípade platí okrídlené „Vox populi, vox dei“, alebo odpovedáme na podobné otázky tak, ako sa od nás očakáva, ako je moderné a žiaduce? Osobne by som aj ja odpovedal kladne, ale vzhľadom na to, čo už bolo povedané, pokúsim sa svoje „áno“ o nevyhnutnosti európskej integrácie aj vysvetliť.

V prvom rade je potrebné povedať, že samotná myšlienka vytvorenia EÚ je logickou reakciou na globálny ekonomický zápas svetových ekonomických centier, v ktorom rozdrobená a decentralizovaná Európa nemôže obstáť. Vysoké náklady štátov a spoločnosti, spojené s existenciou národných mien, ich výmenných kurzov, colných procedúr a poplatkov, rôznych daňových systémov, ako aj celej škály ostatných byrokratických opatrení, jednoznačne odsudzovali európske štáty do

úlohy štatistov

v súčasnom ekonomickom svete. Teda inými slovami: vytvorenie celoeurópskeho trhového priestoru je nevyhnutnou podmienkou nielen hospodárskeho rozvoja, ale možno aj prežitia. Na druhej strane prepojenie národných ekonomík, ktoré sa po stáročia vyvíjali v mnohých podstatných ukazovateľoch odlišne a viac-menej sami v sebe, nie je určite jednoduchý proces, ktorý navyše nie je možné uponáhľať. Celý zámer sa na prvý pohľad súčasne komplikuje aj pripravovaným rozšírením EÚ o štáty bývalého východného bloku. Ich ekonomický, hospodársky a sociálny vývoj bol dlhé obdobie deformovaný princípmi centrálne plánovanej ekonomiky a súčasný stav ich národných ekonomík a konkurencieschopnosť predstavujú priepasť, ktorej premostenie bude ekonomicky namáhavé nielen pre nich, ale najmä ekonomického priestoru. Na druhej strane pre nás

existuje vidina

rýchlejšieho ekonomického rastu, možno jednoduchšie a efektívnejšie riešenie transformačných problémov a v neposlednom rade aj odbúranie strácania času v dlhých radoch na hraničných priechodoch.

Na tomto mieste by som však rád upozornil aj na oblasť, o ktorej sa možno hovorí menej, ale podľa môjho názoru je to jeden z podstatných momentov európskej integrácie. Ide o sociálne systémy, ktoré dodnes existujú aj u zakladajúcich členov Európskeho spoločenstva na národných princípoch. Sociálne tradície jednotlivých európskych krajín sú citlivou otázkou a najmä v oblasti dôchodkového zabezpečenia ide aj o systémy s dlhým dobehom, u ktorých môžeme o revolučných zmenách smerujúcich k rýchlemu zjednoteniu len snívať. Nestačí totiž iba vymeniť menu, v ktorej sa dôchodok vypláca, ale vo väzbe na jednu zo základných zásad EÚ, a to voľný pohyb pracovnej sily, je potrebné doriešiť kompatibilitu dôchodkových systémov všetkých členských krajín. Aby platenie príspevkov, ich prípadné prevody medzi jednotlivými krajinami, ako aj evidovanie a hlavne zachovanie vzniknutých nárokov a vyplácanie dávok nebránilo slobodnému rozhodnutiu Európanov, kde budú

pracovať a žiť

potom na dôchodku. Zatiaľ čo samotná kompatibilita sociálnych a dôchodkových systémov by sa pravdepodobne dala vyriešiť predložením jednotného európskeho sociálneho a dôchodkového systému, druhým problémom v tejto oblasti je aj ekonomická náročnosť transformačných krokov v tejto oblasti, umocnená aj veľakrát skloňovanými demografickými problémami Európy. Takto definovaný problém možno skutočne označiť ako problém gigantický, ktorého riešenie si pravdepodobne vyžiada výrazné úsilie, ale aj nemalé ekonomické náklady. Bude asi veľmi zložité zjednocovať tradičné sociálne systémy Francúzska, Veľkej Británie, Nemecka a ďalších členských krajín, ktoré historicky stoja na odlišných základoch.

Paradoxne práve transformácia sociálneho a dôchodkového zabezpečenia môže byť komparatívnou integračnou výhodou kandidátskych krajín. Ekonomické, politické a spoločenské zmeny, ktoré sa v týchto krajinách uskutočnili, si takmer u všetkých, v jednom historickom okamihu, vynucujú zásadné zmeny sociálnych systémov. Táto skutočnosť dáva

výrazný priestor

pre kompatibilné riešenia, ktoré sa líšia v nastavení systému a detailoch skôr technického charakteru, ale sú integrované jednotnou „trojpilierovou architektúrou“. Túto historickú šancu má dnes aj Slovensko. To, v čo dúfam, je, že práve integračný proces bude dostatočnou protiváhou neštandardným riešením, implementovaným v niektorých častiach sveta, s neúmernou váhou na povinný kapitalizačný pilier. Nastavenie jednotlivých parametrov bude kľúčovou otázkou s výrazným dosahom nielen na sociálny systém a tradície solidarity, ale aj na deficit verejných financií. Čistý individualizmus a maximálne možná povinná kapitalizácia nie je všeliekom na zvýšenie životnej úrovne našich rodičov, ale aj nás.

Záverom mi dovoľte jeden citát, ktorý korešponduje či už s nekritickým pohľadom na celkový problém európskej integrácie, alebo s niektorými problémami, na ktoré som sa snažil poukázať.

„Přílišná oddanost ideálům končívá tím, že v rámci boje proti alkoholizmu zastřělíš dítě se sáčkem rumovým pralinek.“ (Karel Kryl).

Michal Němec