SPRAVODLIVEJŠIE CENY

Zvýšenie cien energií, ktoré schválil Úrad pre reguláciu sieťových odvetví s platnosťou od 1. januára 2003, vyvoláva búrku nevôle v radoch spotrebiteľov. Predstavitelia AZZZ síce nespochybňujú potrebu zreálniť ceny energií, ako aj odstrániť krížové dotácie, ale presadzujú postupné dávkovanie zvyšovania. Výhrady majú aj k súčasnému zákonu o ÚRSO. Preto pripravili jeho novelu a v pondelok ju predložili aj na rokovaní tripartity. Jej cieľom je odstrániť viacero nedostatkov a medzier v zákone, ktoré stavajú ÚRSO do pozície, aká nemá v okolitých krajinách obdoby. No ak sa aj novela dostane o niekoľko mesiacov na rokovanie parlamentu, rozhodnutie ÚRSO o zvýšení cien elektriny, plynu, vodného, stočného a tepla vstupuje do platnosti o niekoľko dní. V prípade elektrickej energie dosiahne zvýšenie cien v priemere 19,82 % (pre domácnosti v priemere 24,73 %). Predstavitelia ÚRSO vysvetlili, že sa na uvedenom percente zvýšenia ceny elektriny výroba podieľa približne len 6 %, Slovenská elektrizačná a prenosová sústava dokonca iba 1,21 %, podpora výkupu elektriny z obnoviteľných zdrojov 1 % a zvyšok pripadá rozvodným podnikom. Uvedené zvýšenie zahŕňa oprávnené náklady a primeraný zisk jednotlivých subjektov v regulovaných odvetviach. Vzhľadom na skutočnosť, že terčom najväčšej kritiky sa stali rozvodné energetické závody, zaujímalo nás, aký je pohľad z ich strany na schválené zvýšenie. Predstavitelia a. s. Západoslovenská energetika vysvetľujú, že korene problému sa začínajú hlboko v minulosti, keď sa presadzovala politika lacných energií. Transformácia ekonomiky síce priniesla liberalizáciu, ale ceny elektriny zostávali štátom regulované. Kým v susednej ČR sa ceny energií každoročne zvyšovali, na Slovensku nezohľadňovali ani infláciu. Čiastočné zvýšenia cien elektriny, ku ktorým sa pristúpilo viditeľnejšie v minulom volebnom období, sa dosť oneskorene pokúsili narovnať deformácie, ale... ale logicky smerovali príjmy zo zvýšenia výrobcovi - čiže Slovenským elektrárňam. Dôvod bol jednoduchý - hasiť bolo treba oheň tam, kde bol najväčší. Napriek sľubom sa však vlani (pred voľbami išlo o populistický krok) ceny nezvýšili zasa ani o infláciu, čo sa opäť prejavilo na hospodárskych výsledkoch rozvodných podnikov. V snahe pristúpiť k otázke systémovo sa vedenie ZSE v analýzach a podkladoch, ktoré predložilo na ÚRSO, snažilo odstrániť viaceré anomálie. Tou najväčšou je fakt, že tzv. skupina najväčších odberateľov mala najvýhodnejšie ceny. To by bolo v konečnom dôsledku v poriadku, ale tieto ceny pre nich už nezohľadňovali oprávnené náklady na rozvod elektriny. Dokonca situácia zašla až tak ďaleko, že mali nižšie ceny, ako museli ZSE zaplatiť Slovenským elektrárňam. Konkrétnym príkladom sú okrem najväčších veľkoodberateľov aj Železnice SR (ešte vypuklejšie tento paradox vystupuje do popredia v Stredoslovenskej energetike, kde sú výrobné podniky, ktoré mali dlhodobo „odklepnuté“ výhodnejšie ceny elektriny). Na druhej strane aj ceny pre najmenších odberateľov, čiže domácností sú hlboko pod nákupnou cenou. Dlhé roky bolo najviac dotované najmä vykurovanie domácností elektrickou energiou. Zvyšovanie cien pre domácností je skutočne príliš citlivou otázkou, aj keď náklady na distribúciu elektrickej energie sú pre domácnosti najvyššie. Jediným východiskom, ako sa dostať z polohy medzi dvoma mlynskými kameňmi, bolo pre rozvodné podniky teda čiastočne kompenzovať straty zdvihnutím ceny pre malých a stredných podnikateľov. Práve tí na uvedené cenové deformácie najviac dosiaľ doplácali a krížovým spôsobom dotovali tak veľkoodberateľov, ako aj domácností. Od nového roka by však už nemali byť v tejto pozícii. Zvýšenie cien ich postihne najmenej. Pretože strední a malí podnikatelia predstavujú najsilnejší podnikateľský stav v potravinárstve či službách, nemalo by sa zvýšenie cien elektrickej energie v cenách výrobkov premietnuť dramaticky. Predstavitelia ZSE zdôrazňujú, že zloženie ceny elektrickej energie - (pozri graf) jasne ukazuje, že na celkovej výške ceny sa podieľajú ich náklady približne len jednou tretinou. Zvyšok tvoria výrobné náklady, systémové poplatky, služby a podobne. Pri stanovení oprávnených nákladov a primeraného zisku v predložených podkladoch Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zargumentovali aj akútnu potrebu investovať do obnovy a modernizácie zariadení. Veď majetok, ktorý prevádzkujú, sa prakticky vytvoril ešte v období socializmu a zariadenia, technológie sú dnes na 80 % už odpísané. Zabezpečiť reprodukciu je však nevyhnutné, ak majú poskytovať zákazníkom spoľahlivú dodávku elektriny a obstáť v konkurencii pri otváraní sa trhu s elektrinou. Ako však investovať len na úrovni výšky odpisov, keď napríklad jeden transformátor stál v roku 1991 približne 1,1 milióna korún a dnes ten najlacnejší stojí až 12 miliónov korún? Navyše investičné zámery predstaviteľov ZSE nečakane skomplikovala aj nová environmentálna legislatíva. Podľa jej znenia nemôžu ísť nové elektrické vedenia už vzduchom, ako je dosiaľ bežné aj vo viacerých vyspelých štátoch sveta, ale musia byť ťahané pod zemou. To je však niekoľkonásobne drahšie. Keďže energetici nechcú ignorovať zákony, musia investovať väčšie sumy. Pokiaľ ide o kuloárové špekulácie, že stanovenie „neprimerane vysokého“ primeraného zisku pre rozvodné energetické podniky má korene v tlaku strategických investorov na čo najrýchlejšiu návratnosť prostriedkov vložených do privatizácie, predstavitelia ZSE povedali len toľko: Ako sa bude nakladať s prípadnými ziskami, rozhodnú majitelia. A 51-percentným majiteľom ZSE je stále štát.

Zdena Rabayová