Európa nehrá Kohnov mariáš

Základné kritériá, ktoré treba splniť pred vstupom do únie

Tabuľka:

Maastrichtské kritériá

Deficit štátneho rozpočtu do 3 % HDP

Zahraničné zadlženie do 60 % HDP

Výkyvy inflácie najviac o 1,5 %

Výkyvy úrokovej miery najviac o 2 %

Zdroj: Európska komisia

Slovensko po vstupe do Európskej únie nepochybne vyvinie úsilie, aby sme sa po čase stali aj členmi Európskej menovej únie. Účasť v nej je podmienená splnením Maastrichtských kritérií, ktoré posilnia stabilitu ekonomiky a istoty občanov. Rekapitulujme. Členské štáty musia znížiť nadmerný vládny deficit. Ročný deficit štátneho rozpočtu nesmie prekročiť 3 % hrubého domáceho produktu, zahraničné zadlženie nepreskočí 60 % HDP. Inflácia môže vytŕčať nad priemer dosiahnutý v troch členských štátoch s najnižšou mierou inflácie v predchádzajúcom roku maximálne o 1,5 %. Dlhodobá úroková miera môže vyskočiť nanajvýš o 2 %. Prijať a rešpektovať tieto zásady budeme musieť aj preto, lebo finančný svet je mimoriadne konzervatívny. Za štandardné považuje i to, že výška odvodov do Fondu na ochranu vkladov (FOV) sa nevymeriava plošne pre všetky banky rovnako. Ak teda napríklad u nás pôsobiaca Prvá stavebná sporiteľňa (PSS) je dnes hodnotená ako inštitúcia s najnižším podielom klasifikovaných (zlých) úverov spomedzi všetkých krajín strednej a východnej Európy, mala by odvádzať najmenej. Žiaľ, realitou na Slovensku je práve snaha, aby do FOV platili všetky banky rovnako. V EÚ banky s viacerými poskytovanými produktmi odvádzajú viac ako tie s jediným, v prípade PSS stavebným sporením. Podobných anomálií by sme našli viac. A to je chyba. Zvlášť, keď

bankový sektor

nemá rád politické turbulencie. Dôveryhodnosť štátu ako celku v bankovom svete klesá. Bankári sedia na peniazoch ešte tvrdohlavejšie, a ak už majú „pustiť perie“, tak si to (na úrokovej sadzbe) nechajú poriadne zaplatiť. Ani zahraniční akcionári, ktorí stoja za PSS, netaja, že ich časté diskusie na tému stavebného sporenia a následné zmeny v podmienkach ingerencie štátu pri takejto forme sporenia nenechávajú ľahostajnými. Veľmi dobre vedia, že ak má stavebný sporiteľ

splácanie pôžičky

rozložené na desať a viac rokov, na pohode mu nepridá žiadna zmena. Skrátka, európske banky nie sú zvyknuté hrať mariáš podľa slávneho pána Kohna: až keď rozdám karty, začnem dohovárať pravidlá. Podľa toho, čo držím v ruke. Aj stavebný sporiteľ chce „iba“ to, aby sa na dlhšie časové obdobie ustálili pravidlá korešpondujúce s európskou štábnou kultúrou. Bez ohľadu na to, či si za stôl sadne úradník z Bruselu alebo slovenský minister financií, prípadne bežný smrteľník, ktorý chce mať pod slovenským nebom vlastnú strechu nad hlavou. V opačnom prípade ideme sami proti sebe, lebo bankový sektor musí vedieť v plnom rozsahu plniť svoju úlohu v spoločnosti. Keď k tomu vezmeme do úvahy klesajúcu kúpyschopnosť obyvateľov Slovenska a so vstupom SR do únie, rastúce

ceny nehnuteľností,

nádeje na zlepšenie sociálno-ekonomickej situácie priemernej väčšiny obyvateľov Slovenska sú mizivé. Navyše tí, ktorí držia ruku nad štátnou pokladnicou, rýchlo zistia, že ich zámery nielenže nepriniesli očakávané úspory v štátnom rozpočte, ale aj ochudobnili jeden zo zdrojov v jeho príjmovej zložke. Ak totiž zredukovaná solventnosť našich ľudí zníži výstavbu nových bytov a zúži ju nanajvýš na opravu terajších, doplatí na to podnikateľský sektor v stavebníctve. Ani sa nenazdáme a už o rok sa budeme škrabať za ušami a meditovať nad tým, prečo sme nedokázali splniť ani tie najelementárnejšie prístupové kritériá z Maastrichtu, ktoré sme heslovite načrtli na začiatku článku. Bez nich však Slovensko „vycestovaciu doložku“ do únie určite nedostane.

Tibor Bucha