Aká bude únia k Slovensku?

Pozitívny výsledok summitu EÚ znamenal definitívnu zelenú vstupu kandidátskych krajín do EÚ v roku 2004. Európska budúcnosť Slovenska je teda na dosah. Preto okrem pokračovania v usilovnom plnení si „domácich úloh“ pri príprave a intenzívnom budovaní pozitívneho imidžu SR v 15 členských krajinách EÚ, parlamenty ktorých o nás budú rozhodovať v ratifikačnom procese, sa na program dňa stále naliehavejšie dostáva aj diskusia, aká Európska únia by bola najlepšia pre Slovensko, aká bude podoba spoločného európskeho domu, v ktorom budeme po roku 2004 bývať pravdepodobne s až 24 susedmi, ako sa bude v tomto spoločnom dome rozhodovať a prihliadať na záujmy všetkých 25 členských štátov a zároveň na záujmy asi 360 miliónov občanov rozšírenej únie? Táto diskusia je a bude súčasťou nadchádzajúcej širšej predreferendovej diskusie o výhodách a ziskoch vstupu Slovenska do EÚ. Základnou otázkou, na ktorú dajú odpoveď výsledky práce Konventu o európskej budúcnosti je, aká podoba rozšírenej EÚ je pre Slovensko ako malú krajinu z hľadiska jeho národných záujmov výhodnejšia.

Slovensko, ktoré má svoje vlastné negatívne skúsenosti z historických období, keď bolo v područí imperiálneho hegemonizmu, šovinizmu a vypätého nacionalizmu prichádzajúceho z jeho blízkeho alebo vzdialenejšieho okolia, je životne zainteresované, aby nastávajúca

reforma inštitúcií

a pravidiel rozhodovania vytvorila predpoklady na harmonizáciu záujmov veľkého spoločenstva štátov a národov, národností, etník i regiónov. Prípadne na riešenie záujmových konfliktov a rôznych protirečení takým spôsobom, ktorý nebude vyvolávať destabilizujúce napätia a zaručí, že pre žiadny členský štát nebude výhodné siahať po silovom presadzovaní jeho národných záujmov.

Slovensko predstavuje počtom obyvateľov pätnástinu Nemecka, jedenástinu Veľkej Británie či Francúzska, sedminu Poľska či Španielska. Preto otázka, čo je zo strednodobého alebo dlhodobého hľadiska lepšie na presadzovanie špecifických záujmov malých krajín a zachovanie a rozvoj ich neopakovateľnej národnej identity lepšie, či Európa medzivládnej spolupráce alebo EÚ s posilňujúcimi sa federatívnymi prvkami, je pre Slovensko mimoriadne dôležitá. Skutočnosť, že máme svoje protirečivé historické skúsenosti z federálneho spolužitia a len pred desiatimi rokmi sme nadobudli samostatnú štátnosť, by nás nemala viesť k mechanickému odmietaniu akýchkoľvek federatívnych riešení. Udržovanie a zveľaďovanie bohatstva Európy, ktorým je jej multinárodné, multikultúrne, a multihistorické zloženie, zachovávanie a kultivovanie národnej identity a paralelné utváranie povedomia a Európanstva, je podľa mňa ľahšou úlohou v prípade, ak budú pri rozhodovaní

platiť pravidlá,

ktoré zabránia nepriamej mocenskej dominancii veľkých krajín. V tejto súvislosti sa žiada oceniť, že práve 80-miliónové zjednotené Nemecko s jeho dramatickou históriou v prvej polovici dvadsiateho storočia, ktorá zanechala silné stopy v historickej pamäti Európanov, že práve najväčší členský štát EÚ, ktorý má vďaka hospodárskej, kultúrnej a politickej sile najväčší potenciál vytvárať si v zjednocujúcej sa Európe vlastné sféry vplyvu, stále stavia na dobrovoľné, takpovediac preventívne sputnávanie tohto obrovského potenciálu národného egoizmu posilnenými a zároveň demokratickejšími európskymi inštitúciami a nie na neobmedzené presadzovanie svojich národných záujmov v rámcoch voľnej medzivládnej spolupráce. Preto ideu postupnej federalizácie EÚ, s ktorou vstúpil do rozbiehajúcej sa diskusie o budúcej podobe EÚ v máji roku 2000 nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer, chápem aj ako vyjadrenie historickej zodpovednosti Nemecka za budúcu podobu Európy. Zodpovednosti, ktorá vyplýva zo správneho zhodnotenia historických skúseností z 20. storočia, v ktorom sa nekontrolované

národné egoizmy

dostali do tragických konfliktov s desiatkami miliónov mŕtvych, zmrzačených, presídlených, utečených a nenávidiacich. Z tohto hľadiska je povzbudivé, že na plenárnom zasadnutí Konventu o budúcnosti EÚ 28. - 29. októbra 2002 sa črtajúca politická zhoda, že EÚ potrebuje novú ústavnú zmluvu, premietla do konkrétneho návrhu možnej štruktúry budúceho základného právneho dokumentu EÚ. Treba pripomenúť, že v začiatkoch činnosti Konventu sa smerovanie k vypracovaniu takéhoto druhu budúcej právnej úpravy fungovania EÚ silne spochybňovalo. Signálom posilňovania federatívnych prvkov je nesporne aj skutočnosť, že v Konvente panuje široká zhoda v potrebe zakotviť

právnu subjektivitu

Európskej únie, čo bolo donedávna ešte kontroverznejšou témou. Povzbudzujúci je aj široký konsenzus v pracovnej skupine k otázke Charty základných práv, že napriek viacerým oblastiam, v ktorých sa Charta prekrýva s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv, mala by mať v rozšírenej EÚ právne záväzný charakter a získať ústavný štatút. Pritom nie je dôležité, aká bude konkrétna forma začlenenia Charty do novej ústavnej zmluvy. Dôležité je, že vzhľadom na konsenzuálny charakter prijatia Charty po zložitej diskusii roku 2000, Konvent neodporučil otvoriť obsah Charty. Ten zrejme ostane nezmenený a bude fixovať aj štandardy európskeho sociálneho modelu, ktorý sa zakladá na princípoch sociálneho partnerstva so silnou a dôstojnou úlohou odborov, na zásadách kolektívneho vyjednávania, práva na štrajk, na pôsobení proti sociálnemu vylučovaniu a proti prílišným sociálnym rozdielom, ktoré nie sú založené na pracovnom výkone. Práve prostredníctvom zavedenia takéhoto federatívneho prvku, akým je ústavná zmluva EÚ, sa tento európsky model stane všeobecne záväzným aj pre nové členské krajiny. Určite to nebude proti záujmom obyvateľov SR, naopak, bude to znamenať aj ich štandardnú ochranu pred sociálnym dumpingom a zneužívaním lacnejšej pracovnej sily.

Peter Weiss

člen Hospodárskeho klubu (NEF)

Ekonomická univerzita

Bratislava